Komentár Dmitrija Perceva (Fond strategickej kultúry)

Ako vyburcovať dav

Bieloruským opozičníkom, ktorí sa usalašili vo Vilniuse trvalo iba pol hodiny, kým pri bieloruskom veľvyslanectve v Litve zhromaždili hlučný dav mladých ľudí, ktorý s porušením pravidiel správania sa na verejných miestach začal nahlas požadovať prepustenie zadržaného blogera, ktorého meno neviem a ani nechcem vedieť. Výzva „Choď na ambasádu! Zachráň svojich od Lukiho!“ znela z úst všetkých diletantov.

V rovnakom čase sa z oficiálnych litovských mikrofónov liali obvinenia na adresu Minska a Moskvy. Bielorusov obvinili z agresivity, Moskvu zo zhovievavosti k agresorovi, hoci tá sa s hodnotením neponáhľala. Prezidenta Gitanasa Nauseda to znepokojilo natoľko, že aj napriek faktom označil prípad s Boeingom 737 spoločnosti Ryanair za bezprecedentný. Hlavu štátu podporili a proti pravde zhrešili poslanci Európskeho a miestneho parlamentu, predseda vlády a všetci, ktorí sa živia omrvinkami z cudzích stolov.



Mimochodom, reč nie je len o vzopierajúcich sa Baltoch, ktorých čoskoro čakajú nepríjemné správy z Generálnej prokuratúry Bieloruskej republiky. Venujme pozornosť kolektívnej hystérii, ktorá v európskych krajinách prepukla rýchlosťou blesku. Inak to nenazveš, napríklad, kliatby lotyšského prezidenta Egilsa Levitsa a predstaviteľov nižších stupňov vládnej moci na adresu „krvavého diktátora, popierajuceho medzinárodné právo“ a „Ruska s jej špiónmi a teroristami“?

Okamžite sa na sociálnych sieťach strhla štvanica, ktorá presahovala rámec racionálneho chápania. Patrioti sú pobúrení a požadujú, umiernení sa stavajú na odpor. Internetová komunita je rozdelená.

Dvaja zapálení páni z toho jeden vo funkciii ministra zahraničných vecí Lotyšska Edgars Rinkévičs a druhý vo funkcii starostu Rigy Martinš Stakis vymenili bieloruskú štátnu vlajku za bielo-červeno-bielu (za vlajku bieloruskej opozície, pozn. red.). Bieloruský minister zahraničia Vladimír Makej označil tento incident "cynickým pošliapaním všetkých noriem medzinárodného práva, fakticky aktom štátneho vandalizmu’’. A nasledníkov kuričov Osvienčimu potešil rižský demarš. Národniari už vyzývaju vziať bieloruskú hokejovú reprezentáciu za rukojemníkov, ako Izraelčanov na Olympijských hrách v roku 1972, aby športovcov mohli vymeniť za zatknutého blogera.

V Tallinne sa nie raz pokúsili naplašiť populáciu, aby ju vyprovokovali k „pohybu“. Nemusíme ísť ďaleko: bývalý prezident Toomas Hendrik Ilves navrhol zakázať Rusom vstup do EÚ: „Len im zmrazte víza“. Estónski pravičiari okamžite začali túto myšlienku rozširovať na sociálnych sieťach, obyvateľstvom to však nepohlo. Súčasná vláda nepodporila Ilvesov nápad, o čom svedčí vyhlásenie ministerky zahraničia Evy-Marie Liimetsovej. Ministerka vyjadrila nádej, že "vzťahy medzi krajinami EÚ a Ruskom sa nezhoršia do takej miery, aby mohli byť prijaté tak závažné obmedzenia’’.



K leteckej šou, ktorú organizoval niekto na národnom letisku „Minsk“ sa v Estónsku postavili chladnokrvne. Tu majú tendenciu čakať na výsledky vyšetrovania príslušných medzinárodných organizácií, ktoré ako jediné môžu posúdiť rozhodnutie veliteľa lietadla, na ktorého palube bolo 126 cestujúcich a členovia posádky. A tam sa uvidí. Zdôrazníme, že OSN a USA zastávajú podobnú pozíciu.

Litva nevenovala pozícii Washingtonu pozornosť, čo je zvláštne. Sociálne siete kypia, neznámi „odborníci“ sa pri presadzovaní svojich názorov pechoria. Nacionalisti túžia po Lukašenkovej krvi a zbierajú peniaze „na revolúciu“. Urážky, vulgárne výrazy, hrozby fyzického napadnutia tečú prúdom…

Urobiť prevrat je teraz veľmi ľahké. V XX storočí sa na povstanie pripravovali roky, študovali Leninovo dielo „Štát a revolúcia“, teóriu pretavovali do praxe a vytvárali bojové „trojky“ a „päťky“. Dnešní bojovníci za spravodlivú bieloruskú budúcnosť nikdy o ničom takom ani len nepočuli. Vzbura na Ukrajine, „navalňatá“ v Rusku a najmä neúspešný pokus o zmenu vlády v Bielorusku dokázali, že sociálne siete sú schopné nahradiť tisíc propagandistických rečníkov, agitátorov a kolektívnych organizátorov. Čo organizátori prevratov aj využívajú s väčším či menším úspechom. Nakoľko je to nebezpečné?



Pravdepodobne dosť nebezpečné, ale v našom prípade nie. V každej z troch pobaltských krajín vytvorili vojenské jednotky sociálnych sietí. V Estónsku hovoríme o 5 až 7 tisíc ľuďoch, v Lotyšsku - asi 30 tisíc, v Litve - asi 65 tisíc organizovaných provokatérov. Sem možno priradiť približne 3 000 cudzincov, ktorí už v Pobaltí získali alebo čakajú na štatút politických utečencov. Spolu s „titulármi“ protestujú pri každej príležitosti, pretože pouličné štrajkové hliadky a pochody považujú za svoju misiu, podporujú Banderovcov, Cichanovskú, Navaľného a zatknutého bieloruského „revolucionára“.

Úprimne povedané, slabá garda. Poburujúci pobaltský protisovietizmus je minulosťou. Nacionalisti (ktorých je v troch pobaltských republikách niečo vyše 100 tisíc) už nie sú schopní viesť také masy ľudí ako v rokoch 1989-1991. Spoločnosť je unavená.

Oficiálna Riga, Tallinn, agresívny Vilnius môžu tvrdo kritizovať, na európskych platformách požadovať sankcie proti Minsku a Moskve, apelovať na USA ... a to je všetko.

Z toho vyplýva jednoduchý záver: v podmienkach formujúceho sa sveta sú Minsk a Moskva jednoducho povinné veľa a efektívne pracovať na pobaltskej oblasti, ale nie je to tak.