HLAVNÝ DENNÍK
Blogy

Zahraničná politika a medzinárodné právo a pasivita prezidentky Zuzany Čaputovej

Judita Laššáková / Redakcia HD

Zahraničná politika je podľa ústavy aj medzinárodného práva plne v rukách prezidentky Zuzany Čaputovej. Má všetky ústavné aj medzinárodnoprávne tromfy v rukách na to, aby zabránila Igorovi Matovičovi v zahraničných dobrodružstvách.

Medzinárodné právo a jeho subjekty

Medzinárodné právo vzniklo preto, lebo existovala potreba zosúladiť záujmy štátov a koordinovať ich aktivity. Ide o právo kompromisu. Spoločné otázky a problémy, ktoré sa vytvorili v medzinárodných vzťahoch, bolo a je nutné koordinovať. Dokonalým príkladom takýchto vzťahov, ktoré treba upraviť, je rieka Dunaj.  Preteká 10 krajinami Európy. Vzťahy boli upravované dvojstrannými zmluvami, neskôr ich nahradili zmluvy viacstranné. Dokonca sa signatármi stávali aj tzv. nedunajské vlády.

Subjektami medzinárodného práva sú okrem štátov aj fyzické a právnické osoby. Na rozdiel od ostatných subjektov majú štáty okrem spôsobilosti na práva a spôsobilosti na právne úkony aj plnú normotvornú spôsobilosť. Vzťah medzinárodného práva a subjektov medzinárodného práva je horizontálny. Nie je to vzťah podriadenosti-nadradenosti, ale je zameraný na koordinovanie ich správania.

Koordinančný charakter medzinárodného práva znamená, že štáty 

  • plnia právne povinnosti vyplývajúce z medzinárodného práva,
  • užívajú práva vyplývajúce z medzinárodného práva, ale hlavne
  • práva a povinnosti v medzinárodnom práve aj vytvárajú.
Medzinárodné právo ako prostriedok zahraničnej politiky

Medzinárodné právo je nemožné oddeliť od medzinárodných vzťahov a medzinárodnej politiky. Medzinárodné vzťahy predstavujú zložité procesy, v rámci ktorých štáty presadzujú prostredníctvom prostriedkov zahraničnej politiky svoje mocenské záujmy a zahraničnopolitické ciele. Preto je potrebné vnímať medzinárodné právo ako jeden z mnohých prostriedkov zahraničnej politiky štátu. 

V medzinárodnom práve neexistuje hierarchia prameňov práva, ako ju poznáme vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Preto sa v medzinárodnom práve uplatňuje hierarchia pravidiel z hľadiska ich normatívnej kvality. 

    1. Najvyššiu právnu silu majú v medzinárodnom práve kogentné normy (ius cogent). Viedenský dohovor o zmluvnom práve z roku 1969 ich definuje ako „medzinárodným spoločenstvom všeobecne prijaté a uznávané právne pravidlá, od ktorých nie je možné odchýliť sa a ktoré môžu byť zmenené len neskôr prijatou právnou normou rovnakej právnej sily“. 
    2. Dispozitívne právne normy. Je ich väčšina a je ponechané vyslovene na vôli jednotlivých štátov, či sa budú cítiť viazané určitou normou medzinárodného práva tohto druhu. 
    3. V medzinárodnom práve platí a aj sa dodržiava aj právna obyčaj, ktorá nemusí mať písanú formu.
Viazanosť štátu medzinárodnou zmluvou

Medzinárodná zmluva je charakterizovaná ako „partikulárny prameň práva Na rozdiel od medzinárodnej obyčaje nezaväzuje všetky štáty, ale len tie, ktoré ju výslovne uznali“. Čiže medzinárodná zmluva je konsenzuálny výsledok úmyselného konania štátov. 

Za štát môžu konať subjekty dané jednak vnútroštátnym právom, ktoré upravujú ústavy jednotlivých krajín, a jednak subjekty, ktorým takúto právomoc priznáva medzinárodné právo. Vnútroštátne subjekty pre medzinárodné styky sú:

  1. Hlava štátu – ako hlavný predstaviteľ územného suveréna.
  2. Parlament – ako zástupca suveréna, čím je ľud, a predseda parlamentu je z pohľadu medzinárodného práva druhým najvyšším ústavným činiteľom na medzinárodnom poli.
  3. Vláda – má právomoc zastupovať štát v medzinárodných stykoch, keďže jej vyhlásenia a opatrenia zaväzujú domovský štát a jeho orgány. V mene vlády v princípe koná a zaväzuje
  1. predseda vlády,
  2. podpredseda vlády,
  3. poverený člen vlády.
  1. Minister zahraničných vecí – zastupuje štát navonok, udržiava styky s diplomatickými zástupcami a predstaviteľmi iných štátov a medzinárodných organizácií.

Za konanie štátu sa považuje každý akt individuálneho alebo kolektívneho orgánu, ktorý má v súlade s vnútroštátnym právnym poriadkom štátu postavenie štátneho orgánu. Štát sa nemôže zbaviť medzinárodnej zodpovednosti len preto, že výkon určitých funkcií, ktoré mu inak prislúchajú, preniesol v súlade so svojím právnym poriadkom na iný vnútroštátny subjekt.

Igor Matovič ako aktér medzinárodného práva

Tieto dve vety znamenajú, že nech už Igor Matovič dohodol a v budúcnosti dohodne v zahraničí čokoľvek, Slovenská republika bude musieť plniť záväzky, ktoré on prijme, podpíše, zaviaže sa na konanie v mene štátu, ktorý z pohľadu medzinárodného práva zastupuje. Ak je totiž štát viazaný akýmkoľvek subjektom vnútroštátneho práva, na ktorý preniesol určitú sféru svojej pôsobnosti (aj na subjekt súkromného práva, napr. na leteckú spoločnosť) a tento subjekt sa dopustí v zahraniční protiprávneho konania, vysielajúci štát zodpovedá za činy tohto subjektu. O to viac to platí o členovi vlády, pretože je z medzinárodného pohľadu uznávaným subjektom, ktorý môže vysielajúci štát, v našom prípade Slovenskú republiku, zaväzovať k určitému plneniu.

V koho kompetencii je uzatvárať medzinárodné zmluvy?

Podľa Ústavy SR je prezident subjekt, ktorý zastupuje štát smerom navonok. Tomuto zodpovedá aj dojednávanie a ratifikácia medzinárodných zmlúv. Čiže toto ustanovenie kopíruje zásady medzinárodného práva, v rámci ktorého je predmetná právomoc zakotvená v článku 7 ods. 2 písm. a) Viedenského dohovoru o zmluvnom práve.

Stanovuje, že „hlava štátu môže robiť všetky úkony súvisiace s uzatvorením medzinárodnej zmluvy aj bez predloženia splnomocnenia od štátu“. To znamená, že aj keby sa teraz hlava štátu zdvihla, odcestovala do zahraničia, tam niečo podpísala, čokoľvek a vlastne hocičo, Slovenská republika bude musieť tieto záväzky plniť. Nikoho v zahraničí nebude zaujímať, či jej to domovská ústava umožňuje alebo nie.

Ako by mala postupovať Zuzana Čaputová?

Podľa Ústavy SR zahraničná politika patrí do kompetencií prezidenta SR (čl. 102 ods. 1 písm. a) prvá veta). Prezidentovi SR je umožnené preniesť dojednávanie medzinárodných zmlúv na vládu SR alebo so súhlasom vlády SR na jej jednotlivých členov (čl. 102 ods. 1 písm. a) druhá veta). Rozhodnutím prezidenta SR č. 205/1993 Z. z. o prenesení právomoci dojednávať niektoré medzinárodné zmluvy to urobil už Michal Kováč. Neskôr bolo nahradené dodnes platným rozhodnutím prezidenta SR č. 250/2001 Z. z. o prenesení právomoci dojednávať niektoré medzinárodné zmluvy. Rozhodnutie č. 205/1993 Z. z. zrušil Rudolf Schuster a nahradil ho dodnes platným rozhodnutím č. 250/2002 Z. z. 

Ak takto zrušil „jeden prezident“ rozhodnutie „iného prezidenta“, súčasná hlava štátu by mohla pokojne urobiť to isté. Hysterické vykrikovanie a vzdychanie pred novinármi nikomu nepomôže. Ak sa úradujúcej hlave štátu nepáči konanie niektorého ministra slovenskej vlády v zahraničí, stačí odvolať platné rozhodnutie o prenesení právomocí dojednávať medzinárodné zmluvy na vládu. Nič viac, nič menej. V takom prípade by to však znamenalo, že všetky rokovania v zahraničí by viedla a dohadovala hlava štátu.

Riešenie zahraničných ciest Igora Matoviča a ako mu v nich zabrániť tu je. Otázkou týchto dní však znie, prečo to Zuzana Čaputová neurobí? 

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info