Vedúci predstavitelia Európskej únie vrátane Angely Merkelovej, Emmanuela Macrona a Ursuly von der Leyenovej usporiadali vo štvrtok virtuálny summit s čínskym vodcom Si Ťin-pchingom a uzavreli komplexnú investičnú zmluvu medzi EÚ a Čínou.

Dohoda, ktorá sa označuje za „najambicióznejšiu dohodu, ktorú Čína kedy uzavrela s treťou krajinou“, slúži na otvorenie mnohých čínskych sektorov európskym investíciám, čím sa podstatne rozšíri ich prístup na trh a zároveň sa zachová existujúci podiel Pekingu v Európe.

USA zúrivo zareagovali. Podpis vyvolal vo Washingtone búrku. Zástupca poradcu pre národnú bezpečnosť Matthew Pottinger obvinil EÚ, že v predvečer nástupu novej administratívy neberie do úvahy záujmy USA.



Aj keď bola dohoda chvíľu v nedohľadne, rokovalo sa o nej už sedem rokov, stanovili si Peking s Bruselom cieľ dokončiť ju v roku 2020. A stihli to. Americké médiá však boli čoraz viac presvedčené, že sa tak nestane. Novozvolený prezident Biden sa dokonca minulý týždeň snažil vyslať Európskej únii správu o zjednotení proti Číne.

Zrazu, v priebehu niekoľkých hodín po schválení tejto dohody, Trumpova administratíva uvalila nové clá špeciálne na tovar z Francúzska a Nemecka. Aj keď sa uvádza, že tieto opatrenia sú súčasťou dlhodobého sporu medzi Boeingom a Airbusom, načasovanie nie je náhodné a zdá sa byť zrejmé, že ide o cielenú odvetu proti dohode EÚ s Čínou. Podkopáva to pozíciu USA a zbytočne hovorí o „transatlantickom spojenectve“ proti Pekingu.

Predsedkyňa Komisie von der Leyenová uviedla : „Zajtrajší svet po Covide potrebuje silné vzťahy medzi EÚ a Čínou, aby sa mohol lepšie rozvíjať.“



Situácia predstavuje pre USA tvrdú realitu. Reakcia USA je aktom zúfalstva zo strany, ktorá prehráva, čo bude slúžiť iba na prehĺbenie rozporu medzi Amerikou a Európou, ktorý vytvoril Trump. Nakoniec bola reč Mika Pompea o „transatlantickom prebudení“ iba pretavená nostalgia po studenej vojne, ktorá bola hlboko mimo dosahu nielen skutočností súčasnej Európy a globálnej ekonomiky, ale aj toho, ako k nim pristúpila samotná administratíva.

S koncom roku 2020, ktorý bol rokom, v ktorom sa USA snažili obviňovať a izolovať Peking, čelí Bidenova administratíva ťažkej bitke, ak sa bude snažiť všetko napraviť.

Posadnutosť USA spoločnými liberálnymi hodnotami a spoločným kultúrnym dedičstvom ignoruje čoraz zjavnejšiu realitu, že Washington a EÚ sú v skutočnosti rozdielnymi a dokonca konkurenčnými geopolitickými aktérmi.



Táto transatlantická fraktúra sa vytvára už dlho, ale čoraz viac sa vyplavovala na povrch pod vedením Donalda Trumpa, ktorý neváhal považovať Európu za obchodného konkurenta a jej chránený trh za výzvu pre americké záujmy.

Napriek tomu USA súčasne považovali európsku podporu svojich bezpečnostných politík za samozrejmosť, zaslepenú historickými odkazmi druhej svetovej vojny a studenej vojny a vierou, že Amerika „zachránila Európu“. Biely dom bol voči EÚ kontroverzný a súčasne sa ju snažil prinútiť dosiahnuť súlad so svojou novou studenou vojnou proti Číne.

Európa však nie je taká ľahkovážna, aby tomu verila. Napríklad USA používajú polovodičové sankcie voči spoločnosti Huawei, aby zabránili európskym spoločnostiam v obchodovaní s nimi, a americkým spoločnostiam udeľuje výnimky, aby sa pokúsili ovládnuť trh. Vo výsledku sa dá povedať, že USA a EÚ v skutočnosti proti Číne konkurujú sami sebe. Preto nie je prekvapením, že predstavitelia EÚ neprejavili záujem ísť cestou, ktorá slúži iba v prospech USA.



Výsledkom je, že americká pozícia je napriek všetkej ohnivej rétorike v otázke Číny čoraz izolovanejšia. Vyžaduje, aby sa ostatné krajiny pridali a prerušili vzťahy s Pekingom rovnakým spôsobom, ale deje sa opak. To preto, že tu ide skutočne iba o záujmy USA.

Nejedná sa o žiadnu ideologickú solidaritu. Skutočnosť, že USA odpovedali EÚ uvalením ciel, ukazuje ich hlbokú frustrovanosť nad skutočnosťou, že sa ich čínska vízia nenaplňuje, pričom ich vplyv na Peking sa práve výrazne znížil.

Výsledkom je ďalšie zhoršovanie transatlantických väzieb, ktoré ukladá Bidenovi oveľa zložitejšou úlohou ich obnovy. Nebude v tom mať úspech, pokiaľ veľmi skoro neprijme pragmatickú realitu - Čína nie je Sovietsky zväz.



Je čoraz dominantnejšou ekonomickou superveľmocou, s ktorou sa chcú krajiny celého sveta spojiť.  Napriek všetkým narušeniam, nepokojom a nenávisti, ktoré sa vynárajú smerom k Pekingu, je celkom zrejmé, že vyhrali rok 2020, a že Trump k tomuto víťazstvu prispel viac ako ktokoľvek iný.

Tom Fowdy je britský spisovateľ a analytik politiky a medzinárodných vzťahov so zameraním predovšetkým na východnú Áziu