Komentár Jurija Rubcova (Fond strategickej kultúry)

Krajina neľutovala prostriedky, aby čo najskôr odstránila monopol USA na jadrové zbrane

20. augusta bol v Moskve v malom parku neďaleko centrálnej budovy štátnej spoločnosti Rosatom odhalený pamätník legendárnemu ministrovi stredného strojárstva ZSSR Jefimovi Slavskému. Pod neutrálnym názvom ministerstva sa skrýval najsilnejší konglomerát sovietskeho jadrového priemyslu a jadrovej vedy. A takmer 30 rokov - od roku 1957 do roku 1986 - toto ministerstvo riadil trojnásobný Hrdina socialistickej práce, laureát dvoch Stalinových, Leninových a štátnych cien, zástupca Najvyššieho sovietu ZSSR dvanástich zhromaždení Jefim Pavlovič Slavský.

V tento deň, 20. augusta, presne pred 75 rokmi, J. V. Stalin podpísal uznesenie GKO (Štátneho výboru obrany) „O Osobitnom výbore pri Štátnom výbore obrany“, ktorý bol poverený riadením „všetkých prác súvisiacich s využívaním vnútrojadrovej energie uránu“.

Na rozdiel od samoľúbeho vyhlásenia G. Trumana, ktorý 24. júla 1945 po skončení jedného z plenárnych zasadaní Postupimskej konferencie s „nevinným“ výzorom J. V. Stalinovi oznámil, že v Amerike vynašli novú bombu „výnimočnej sily’’, vraj sovietsky vodca nepochopil plný význam získanej informácie a len patričným spôsobom ocenil, čo počul.

Áno, na Stalinovej tvári, ako spomínal svedok scény W. Churchill, „sa zachoval veselý a spokojný výraz“, Trumanovi nepoložil ani jednu doplňujúcu otázku, ale vodca sa vedel ovládať. Po návrate zo stretnutia, Stalin, ako spomínal maršal Sovietskeho zväzu G.K. Žukov, rozprával V. M. Molotovovi o rozhovore s G. Trumanom.

V. M. Molotov okamžite povedal: ‘’Iba zvyšujú svoju cenu’’. Stalin sa rozosmial: „Nech zvyšujú. Musíme sa porozprávať s Kurčatovom o urýchlení našej práce“.

Keď 6. a 9. augusta Američania bez akejkoľvek vojenskej potreby zhodili atómové bomby na Hirošimu a Nagasaki, bolo absolútne zrejmé, že Washington, spoliehajúci sa na jadrový monopol, nabral kurz rozhovoru so včerajším sovietskym spojencom z pozície sily. Naša krajina však už prijala naliehavé opatrenia na získanie atómových zbraní - bol to jediný účinný prostriedok, aby sa zabránilo novej svetovej vojne.

Dňa 20. augusta 1945 bol pri Štátnom výbore obrany vytvorený Osobitný výbor (po zrušení Štáneho výboru obrany 4. septembra 1945 bol Osobitný výbor pri Rade ľudových komisárov ZSSR) na čele s členom Štátneho výboru obrany, podpredsedom Rady ľudových komisárov ZSSR L. P. Berijom. V jeho zložení boli v nevyhnutnom pomere zastúpení politici, manažéri, pracovníci vo výrobe a vedci - tajomník ÚV KSSZ (b) G. M. Malenkov; predseda Výboru pre štátne plánovanie N. A. Voznesenský; ľudový komisár pre muníciu B. L. Vannikov; zástupca ľudového komisára pre vnútorné záležitosti, ktorý riadil priemyselné a stavebné štruktúry NKVD, A. P. Zavenjagin; podpredseda Rady ľudových komisárov, ľudový komisár chemického priemyslu M. G. Pervuchin; dvaja akademickí fyzici P. L. Kapica a I. V. Kurčatov. Vedením sekretariátu Osobitného výboru bol poverený zástupca L. P. Beriju, generálmajor inžiniersko-technickej služby V. A. Machnev.

Medzi funkcie Osobitného výboru patrili:

• rozvoj vedecko-výskumných prác v tejto oblasti;


• rozsiahle organizovanie geologických prieskumov a vytvorenie surovinovej základne pre ťažbu uránu v ZSSR, ako aj využitie uránových ložísk za hranicami ZSSR (v Bulharsku, Československu a ďalších krajinách);


• organizácia priemyslu na spracovanie uránu, výroba špeciálneho zariadenia a materiálov súvisiacich s využívaním vnútrojadrovej energie,


• ako aj výstavba atómových elektrární, vývoj a výroba atómovej bomby“.

Pre priame riadenie vedecko-výskumých, projekčných, konštrukčných organizácií a priemyselných podnikov na využitie vnútrojadrovej energie uránu a na výrobu atómových bômb vytvorilo GKO rovnakým nariadením Hlavné riaditeľstvo - Prvé hlavné riaditeľstvo pri Rade ľudových komisárov ZSSR, ktoré bolo podriadené Osobitnému výboru. B. L. Vannikov bol vymenovaný za vedúceho Prvého hlavného riaditeľstva a podpredsedu Osobitného výboru a bol zbavený funkcie ľudového komisára pre muníciu.

Akademik I. V. Kurčatov bol, ešte 10. marca 1943, rozhodnutím Štátneho výboru obrany, menovaný za vedeckého vedúceho prác v oblasti využívania atómovej energie v ZSSR a riaditeľa vedecko-výskumného centra špeciálne vytvoreného v tom istom roku 1943 pre problematiku uránu - Laboratórium č. 2 Akadémie vied ZSSR (teraz - Ruské vedecké centrum „Kurčatovov inštitút“).

Do tejto doby sa sovietski fyzici výrazne priblížili k teoretickému riešeniu problému výroby jadrových zbraní. Navyše, vďaka vlastnému vývoju a najcennejším materiálom získaným zahraničnou vedecko-technickou rozviedkou mohli prejsť k praktickej realizácii projektu.

Dňa 9. apríla 1946 sa tajným nariadením Rady ministrov ZSSR (Rada ľudových komisárov ZSSR sa premenovala na Radu ministrov ZSSR) vytvorila pri Laboratóriu č. 2 Akadémie vied ZSSR konštrukčná kancelária (KB-11), ktorá mala vypracovať konštrukciu atómovej bomby. Jej šéfom bol bývalý zástupca ľudového komisára pre tankový priemysel, generálmajor inžinierskej a tankovej služby P. M. Zernov a hlavným konštruktérom, budúci akademik Ju. B. Chariton. Prísne tajný objekt sa nachádzal 80 km od Arzamasu na území bývalého Sarovského kláštora (dnes Ruské federálne jadrové centrum Všeruského vedecko-výskumného inštitútu experimentálnej fyziky).

Už v roku 1946 vstúpil sovietsky atómový projekt do priemyselnej fázy, v rámci ktorej sa predovšetkým na Urale vytvorili podniky na výrobu štiepneho materiálu. Krajina, ktorá vo vojne, ktorá sa práve skončila, stratila viac ako štvrtinu svojho národného bohatstva, nešetrila prostriedkami, aby v čo najkratšej dobe odstránila monopol USA na jadrové zbrane.

Vedci dobre vedeli aké škody utrpelo hospodárstvo a spočiatku boli „skromní“ a požadovali len nevyhnutné finančné prostriedky. Toto I. V. Kurčatovovi zdržanlivo, ale celkom jasne vyčítal J. V. Stalin, ktorý ho prijal za vedúceho atómového projektu 25. januára 1946. Ako spomínal akademik, vodca vyhlásil, že aj keď štát vo vojne veľmi utrpel, „netreba hľadať lacnejšie cesty. Pre nás je podstatné - čo najviac skrátiť čas na výrobu atómovej bomby“. Stalin zdôraznil potrebu prekonať návyk myslieť v rozsahu laboratória, ktorý je charakteristický pre mnohých vedcov:„Úlohou číslo jeden - nie je experiment jedného alebo viacerých vedcov, ale snaha o vytvorenie obrovského jadrového priemyslu. Preto nemá význam zaoberať sa drobnými prácami, treba ich vykonávať vo veľkom, v ruskom meradle. V takom prípade bude poskytnutá najširšia a všestranná pomoc“.

Do januára 1949 bola vyladená celá škála konštrukčných otázok súvisiacich s atómovou bombou. A 29. augusta toho istého roku došlo na Semipalatinskom polygóne k prvej skúšobnej explózii sovietskej atómovej zbrane. A úspešnej.

Tým sa teda aktivoval mechanizmus zadržiavania tých agresívnych síl, ktoré snívali o monopole na jadrové zbrane, mechanizmus, ktorý dodnes umožňuje ľudstvu vyhnúť sa jadrovému konfliktu na celej planéte.

Po úspešnom teste prvej sovietskej atómovej bomby bolo mnohým vedcom a priemyselným robotníkom udelené najvyššie ocenenie ZSSR. Hrdinami socialistickej práce sa stali I. V. Kurčatov, G. N. Fljorov, Ju. B. Chariton, V. G. Chlopin, C. I. Ščelkin, Ja. B. Zel'dovič, B. L. Vannikov, A. P. Zavenjagin, P. M. Zernov, M. G. Pervuchin a niektorí ďalší. Bol medzi nimi aj Je. P. Slavský, ktorý sa po krátkom čase stal šéfom celého sovietskeho jadrového priemyslu.

Také je pozadie pamätníka postaveného v pamätný deň 20. augusta 2020 neďaleko budovy Rosatom.