fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
NÁZORY

Dialektika vidlí (Fedor Lukjanov)

vidly protesty demonštrácia
Ilustračný obrázok © Shutterstock

Komentár Fedora Lukjanova (Globalaffairs)

Studená vojna medzi USA a Čínou hrozí tým, že odpúta Rusko od jeho vnútorných problémov.

Ruská elita je dnes oveľa hlbšie, ako kedykoľvek predtým, integrovaná do globálneho sveta, aj keď nie vo vedúcich funkciách. Prepletenie intelektuálnych skúmaní s obchodnými záujmami povedie k hlbokým rozporom, o to viac, že Rusko stojí  na prahu nervózneho obdobia: mení sa okolitá realita, agenda a v perspektíve aj líderstvo. Je nebezpečné, ak sa otázka o pozícii v americko-čínskom svete, ktorá je už aj bez toho vážna, ocitne v centre vnútorného boja a nahradí nevyhnutnú diskusiu o vlastnom rozvoji.

Americko-čínska konfrontácia sa môže stať dôležitým faktorom ani nie tak v zahraničnej, ako v domácej ruskej politike, čím sa oživí nevyhnutný spor medzi západniarmi a nezápadniarmi. Medzi odborníkmi na medzinárodné otázky panuje zdanie konsenzu (s výnimkou marginálov z oboch strán), že Rusko by v konfrontácii medzi Amerikou a Čínou nemalo držať niekomu stranu. To neznamená neutralitu.

Čína je v prvom rade najväčším a najmocnejším susedom, s ktorým je nesmierne nerozumné hádať sa. Po druhé, po ohňostrojoch sankcií je ťažké nájsť dôvod, prečo by Moskva mala byť  solidárna s USA v jej konflikte s Pekingom, proti ktorému používajú metódy, ktoré sú jej dobre známe.

Sympatie s Čínou a súhrn viacerých záujmov je však jedna vec a pripravenosť vrhnúť sa za ňu do strieľne – je niečo iné. Čínski súdruhovia tiež dávkujú podporu Moskve v presne definovaných, hoci aj širokých rámcoch. Prístup Ruska je však z medzinárodno-politického hľadiska dosť racionálny.

„Odhodlaní ísť do vojny“: Čína poslala stíhacie lietadlá, aby obkľúčili Taiwan

Dichotómia Ruska

Pokiaľ ide o domáci politický aspekt, všetko je komplikovanejšie, pretože situácia sa prekrýva s dlhotrvajúcou dichotómiou národného vedomia. Diskusie o tom, či Rusko je alebo nie je Európou, prebiehajú už viac ako dvesto rokov. Záujem o Európu (Západ) ako zdroj pokroku bol nahradený pocitom krivdy, že nás neakceptujú ako rovnocenných. Európsky pohľad, skutočne, definoval dve kľúčové úlohy Ruska – „barbar pri bráne“, nebezpečná vonkajšia hrozba, alebo „večný učeň“, ktorý nemal šancu stať sa majstrom.

Vyostrené a emocionálne vnímanie takéhoto postoja viedlo k zmietaniu medzi túžbou dokázať (presvedčením alebo silou) svoje európske zmýšľanie a jeho demonštratívnym popieraním.

Argumenty západniarov-progresívcov a stúpencov svojbytnosti sa v priebehu 19. a 20. storočia v takmer nezmenenej podobe opakovane reprodukovali. Kolísavá rovnováha sa odrážala v cyklických striedaniach od podmieneného uvoľnenia do podmieneného zhoršenia a naopak. Po páde ZSSR bol spustený odvážny experiment – nielen prozápadný kurz, ale aj pokus stať sa inštitucionálnou súčasťou západného spoločenstva. Ďalšia cesta od učňa k barbarovi, ktorá trvala približne desať a pol roka a skončila obvyklým – pochmúrnym odcudzením.

Ázia z periférie do centra

Tentoraz však závit špirály klesol k prelomovému momentu v celom svete – Ázia z periférie sa stala centrom rozvoja a Západ zažíval vnútorné problémy, strácajúc status štandardu. Transformácia medzinárodného kontextu bola spojená s trpkým sklamaním kvôli zlyhaniu z náhlenia na Západ. V dôsledku toho sa ruská politika stala vyrovnanejšou a začala sa odkláňať od západného centralizmu minulých čias. Diskusie o kultúrnych a civilizačných otázkach pokračovali, ale podmienky prispievali k menej emocionálnemu prístupu.

Eurázia po pandémii (Fedor Lukjanov)

Prechod konfrontácie medzi Čínou a Spojenými štátmi do akútnej fázy, porovnateľnej v duchu studenej vojny, môže vyvolať nárast nových vášní na starú tému – voľba medzi Európou (v tomto prípade Amerikou, ale nie je podstatná) a Áziou. Jedna z minulých presvedčivých línií – o zaostalosti Východu a nadradenosti Západu – je teraz málo presvedčivá, preto sa používajú argumenty, týkajúce sa kultúrnej blízkosti Európy a cudzosti ázijskej tradície. Existuje aj opačná verzia – o hlbokom a imanentnom nepriateľstve Západu a o potrebe hľadania ochrany pred ním na Východe.

Zápdniari a slavofili

Na rozdiel od diskusií západniarov a slavofilov v 19. alebo začiatkom 20. storočia, ktoré definovali oveľa viac špekulatívne dôvody, na súčasnú existenciálnu voľbu má vplyv aj geografia materiálnych vzťahov. Ruská elita je hlbšie ako kedykoľvek predtým integrovaná do globálneho sveta, aj keď nie vo vedúcich funkciách. Prepletenie intelektuálnych skúmaní s obchodnými záujmami povedie k hlbokým rozporom, o to viac, že Rusko stojí na prahu nervózneho obdobia: mení sa okolitá realita, agenda a v budúcnosti aj líderstvo. Je nebezpečné, ak sa otázka o pozícii v americko-čínskom svete, ktorá je už aj bez toho vážna, ocitne v centre vnútorného boja a nahradí nevyhnutnú diskusiu o vlastnom rozvoji.

Vo všeobecnosti, hlavný problém opísanych zmietaní spočíva v tom, že odoberajú veľa intelektuálnej energie, no vedú po tom istom začarovanom kruhu a zdôrazňujú nesebestačnosť Ruska. Čo je prekvapujúce vzhľadom na jeho veľkosť a potenciál. Politika založená na „civilizačnom výbere“ je pre súčasný svet kontraindikovaná. Posilnenie vlastnej agendy na úkor flexibility vonkajších vzťahov a rozšírenie možností je receptom na úspech v roztrieštenom, kultúrne a ideologicky heterogénnom prostredí.

Pred viac ako sto rokmi slová mnohých štátnikov, ktorí tvrdili, že pre Rusko je lepšie držať sa bokom od európskej vojny, neboli vyslyšané. Výsledok je známy. O to viac sa teraz oplatí zdržať.

Diplomacia v režime očakávania (Fedor Lukjanov)

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info