Komentár Judith Bergman, právničky, politickej analytičky, komentátorky a významnej spolupracovníčky Gatestone Institute.

• Keď je celý kontinent zasiahnutý vysoko nákazlivou vírusovou epidémiou, je solidarita naraz ďaleko zložitejšou otázkou. Každá krajina nevyhnutne zvažuje, či si môže dovoliť poslať do zahraničia rúška, respirátory a ochranné pomôcky, ktoré možno bude potrebovať pre svojich vlastných občanov. Inými slovami, každá krajina najskôr zvažuje svoj vlastný národný záujem. Keď o pomoc požiadalo Taliansko, členské krajiny EÚ si ako svoju najvyššiu prioritu stanovili svoje vlastné záujmy. Ide o klasické správanie samostatných štátov a pred vznikom Európskej únie by takéto správanie nespôsobilo žiadne pobúrenie.


• I keď tento objav nemusí znamenať bezprostredný koniec Európskej únie, určite vyvoláva otázky, týkajúce sa zmyslu organizácie, ktorá udáva solidaritu ako svoj kľúčový princíp, ale opúšťa ju v okamžiku, keď je potrebná najviac.


• Terajšia kríza na grécko-tureckých hraniciach ukázala, že EÚ je nielen neschopná, ale že sa navyše správa trestuhodne: EÚ nechala už zahltené Grécko, aby sa samo vysporiadalo s touto najnovšou migračnou krízou, ktorú z politických dôvodov vyvolal turecký prezident Recep Tayyip Erdogan. Zatiaľ, čo sa Európa snaží vysporiadať s epidémiou koronavírusu, nariadila komisárka EÚ pre vnútorné veci Ylva Johansson Grécku, že musí migrantom, ktorých Erdogan dopravil na grécku hranicu, umožniť požiadať o azyl.


• Pokiaľ by EÚ schválila bezvízový styk s Tureckom – čo znamená de facto s kýmkoľvek, kto má prostriedky na zakúpenie tureckého pasu – mohli by milióny Turkov legálne vstúpiť do EÚ a tam sa potom napríklad aj „stratiť“. EÚ je už teraz konfrontovaná s mnohými nevyriešenými problémami a je blízko bodu zlomu. A s Tureckom, krajinou s 80-timi miliónmi ľudí, ktorí by takto boli do Európy doslova pozvaní, by to bola úplne iná „Európska“ únia.


• Erdogan už nemusí robiť nič, stačí mu len si počkať, kým mu EÚ s Merkelovou pri kormidle splní všetky jeho želania.

Po vypuknutí epidémie koronavírusu sa Taliani dozvedeli dôležitú vec, totiž, že sa ostatné členské krajiny EÚ neriadia krásnymi heslami Európskej únie – a už vôbec nie solidaritou.

Solidarita je údajne základným princípom Európskej únie. Je zakotvená v kľúčových zmluvách Únie a EÚ ju označuje za jeden zo svojich cieľov. Podľa článku 222 Zmluvy o fungovaní EÚ, jednej z dvoch hlavných zmlúv EÚ:

„Pokiaľ je niektorý členský štát cieľom teroristického útoku alebo obeťou prírodnej alebo človekom spôsobenej pohromy, konajú Únia a jej členské štáty spoločne v duchu solidarity. Únia uvedie do pohotovosti všetky nástroje, ktoré má k dispozícii... aby poskytla členskému štátu pomoc na jeho území v prípade prírodnej alebo človekom spôsobenej pohromy, pokiaľ o to požiadajú jeho politické orgány.“

EÚ sa odvoláva na zásadu solidarity, pokiaľ ide o prijímanie migrantov: Počas migračnej krízy v roku 2015 pridelila EÚ každej krajine pevnú kvótu migrantov a utečencov. V roku 2017 zažalovala EÚ na Súdnom dvore Európskej únie Maďarsko, Poľsko a Českú republiku kvôli ich odmietnutiu prijať migrantov. Koncom októbra 2019 vyhlásil generálny advokát, právny poradca Súdneho dvora EÚ, že právo EÚ musí byť dodržiavané a že zásada solidarity EÚ „nutne niekedy znamená zdieľanie spoločného bremena“.

(Súdny dvor EÚ, ktorý sa obvykle riadi odporúčaním generálneho advokáta, o tejto kauze rozhodol vo štvrtok a uznal spomínané štáty za vinné - poznámka.)

EÚ má dokonca zvláštny úrad – Koordinačné stredisko pre reakciu na mimoriadne situácie (ERCC, Emergency Response Coordination centre) – , ktorý funguje v rámci mechanizmu civilnej ochrany EÚ a ktorý pomáha členským krajinám EÚ i niektorým štátom mimo EÚ pri riešení kríz v súlade so zásadou solidarity. Tento úrad požiadalo Taliansko o pomoc, keď v krajine vypukla epidémia koronavírusu – a nedostalo nič. „Požiadali sme o dodávky zdravotníckeho vybavenia a Európska komisia posunula našu žiadosť členským krajinám EÚ,“povedal časopisu Foreign Policy taliansky veľvyslanec pri EÚ Maurizio Massari. „Ale nedostali sme nič.“



Okrem toho Nemecko a Francúzsko, popredné členské štáty EÚ, dokonca zakázali alebo obmedzili vývoz rúšok, respirátorov a iných ochranných prostriedkov. To vyvolalo miernu kritiku zo strany úradníkov Európskej únie, ako je Stella Kyriakides, komisárka EÚ pre zdravie a bezpečnosť potravín, ktorá členským krajinám bezvýsledne pripomínala, že „solidarita je kľúčová“.

V minulosti členské krajiny EÚ solidaritu prejavili. Podľa svojho webu reagoval mechanizmus civilnej ochrany EÚ od svojho založenia v roku 2001 na viac než 330 žiadostí o pomoc v EÚ i mimo nej. Napríklad v júli 2018, keď Švédsko čelilo rozsiahlym lesným požiarom, poslali členské štáty EÚ Švédsku pomoc.

Keď je celý kontinent zasiahnutý vysoko nákazlivou vírusovou epidémiou, je solidarita naraz ďaleko zložitejšou otázkou. Každá krajina nevyhnutne zvažuje, či si môže dovoliť poslať do zahraničia rúška, respirátory a ochranné pomôcky, ktoré možno bude potrebovať pre svojich vlastných občanov. Inými slovami, každá krajina najskôr zvažuje svoj vlastný národný záujem. Keď o pomoc požiadalo Taliansko, členské krajiny EÚ si ako svoju najvyššiu prioritu stanovili svoje vlastné záujmy. Ide o klasické správanie samostatných štátov a pred vznikom Európskej únie by takéto správanie nespôsobilo žiadne pobúrenie.

Epidémia koronavírusu ukázala, že pokým to vyžadujú extrémne okolnosti, budú členské štáty EÚ vždy jednať len v súlade so svojimi národnými záujmami. I keď tento objav nemusí znamenať bezprostredný koniec Európskej únie, určite vyvoláva otázky, týkajúce sa zmyslu tejto organizácie, ktorá udáva solidaritu ako svoj kľúčový princíp, ale opúšťa  ju v okamžiku, keď je najviac potrebná.



Koronavírus však nie je jediným súčasným problémom, ktorý spochybňuje životaschopnosť Európskej únie.

Terajšia kríza na grécko-tureckých hraniciach ukázala, že EÚ je nielen neschopná, ale že sa navyše správa trestuhodne: EÚ nechala už zahltené Grécko, aby si samo poradilo s touto najnovšou migračnou krízou, ktorú z politických dôvodov vyvolal turecký prezident Recep Tayyip Erdogan. Rétorické cvičenie predsedkyne Európskej komisie Ursuly von der Leyen, ktorá nazvala Grécko európskym „štítom“, bolo podporovu Grécka len zdanlivo.

Zatiaľ, čo sa Európa snaží vysporiadať s epidémiou koronavírusu, nariadila komisárka EÚ pre vnútorné veci Ylva Johansson Grécku, že musí migrantom, ktorých Erdogan dopravil ku gréckej hranici, umožniť požiadať o azyl. Grécky premiér Kyriakos Mitsotakis ale už predtým oznámil, že Grécko pozastavuje všetky žiadosti o azyl na základe článku 78 odstavca 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, v ktorom sa hovorí:

„Keď sa jeden alebo viacero členských štátov ocitnú v stave núdze v dôsledku náhleho prílivu štátnych príslušníkov tretích krajín, môže Rada na návrh Komisie prijať v prospech dotyčných členských štátov dočasné opatrenia. Rada rozhoduje po konzultácii s Európskym parlamentom.“

Ylva Johansson však vyhlásila, že Európska komisia nenavrhne pozastavenie práva na azyl: „Jednotlivci v Európskej únii majú právo požiadať o azyl. To je v zmluve, to je medzinárodné právo. To nemôžeme suspendovať.“

Zdá sa, že EÚ je však vždy schopná suspendovať zdravý rozum. V dňoch, keď Ylva Johansson vznášala voči Grécku svoje iracionálne požiadavky, nachádzala sa Európa v zlomovom bode epidémie koronavírusu. Súčasne sa zdalo, že by sa nemecká kancelárka Angela Merkelová mohla podrobiť Erdoganovmu vydieraniu. Menej, než dva týždne potom, čo Erdogan dopravil tisíce migrantov na hranicu s Gréckom, Merkelová podľa správy v denníku Die Welt povedala, že bude „s nasadením všetkých síl“ pracovať na „dosiahnutí novej úrovne dohody medzi EÚ a Tureckom“.



Zmluva, o ktorej sa Merkelová zmienila, je dohoda medzi EÚ a Tureckom z roku 2016 o zadržiavaní migrantov v Turecku výmenou za šesť miliárd eur. Až doteraz sa EÚ ďalšími požiadavkami Turecka nezaoberala, ale nedávne vyhlásenie Mrkelovej vynieslo tieto problémy do popredia. Medzi požiadavkami, ktoré sú zahrnuté v dohode z roku 2016, je bezvízový pohyb osôb medzi Tureckom a EÚ, bezcolný pohyb tureckého tovaru v rámci EÚ, zriadenie „bezpečnej zóny“ v severnej Sýrii a obnovenie pravidelných stretnutí medzi predstaviteľmi Turecka a EÚ.

Pokiaľ by EÚ schválila bezvízový styk s Turkami – čo znamená de facto s kýmkoľvek, kto má prostriedky na zakúpenie tureckého pasu – mohli by milióny Turkov legálne vstúpiť do EÚ a tam sa potom trebárs aj „stratiť“. EÚ sa už teraz konfrontuje s mnohými nevyriešenými problémami a je blízko bodu zlomu. A s Tureckom, krajinou s 80-timi miliónmi ľudí, ktorí by takto boli do Európy doslova pozvaní, by to bola úplne iná „Európska“ únia.

Nemecko tiež Turecku prisľúbilo viac peňazí. Podľa Deutsche Welle Merkelová Erdoganovi povedala, že je ochotná navýšiť finančné prostriedky EÚ na „starostlivosť o utečencov v Turecku výmenou za to, že Ankara zastaví tisíce migrantov, ktorí sa pokúšajú prekročiť turecko – grécku hranicu.“

Turecké vydieranie prostredníctvom migrantov zafungovalo prekvapujúco dobre a prekvapivo rýchlo. „Nesmieme dovoliť, aby sa z utečencov stali figúrky na šachovnici geopolitických záujmov,“vyhlásil nemecký minister zahraničných vecí Heiko Maas. „Nech nimi ako figúrkami ťahá ktokoľvek, musí počítať s našou opozíciou.“ Ukázalo sa, že Nemecko (a s ním i celá EÚ) je dom, postavený z kariet. A keď sa ten dom zosypal, je všetkým naraz jasné, že je to Erdogan, kto je tu pánom.

V dôsledku toho Erdogan 18. marca 2020 oznámil, že migračná kríza, ktorú zorganizoval, oficiálne skončila: Turecko uzavrelo svoje hranice s Gréckom a Bulharskom, zdanlivo kvôli koronavírusu. Denník The Telegraph citoval správy z tureckého spravodajského webu Medyascope, podľa ktorého je asi 150 autobusov pripravených dopraviť migrantov z gréckych hraníc naspäť do Istanbulu a do utečeneckých táborov. Erdogan dostal, čo chcel.

Erdogan už nemusí nič robiť, stačí mu len si počkať, kým mu EÚ s Merkelovou pri kormidle splní všetky jeho želania.