Komentár Vladimíra Maximenka (Fond strategickej kultúry)

Integračný proces Ruska a Bieloruska sprevádzajú zaujímavé „informačné osobitosti“.

 „Za tých dvadsať rokov sa toho veľa urobilo,“ povedal prezident Bieloruskej republiky Alexander Lukašenko na stretnutí v Soči s prezidentom Ruskej federácie Vladimírom Putinom 7. decembra. Uviedol to v rámci hodnotenia výsledkov podpísania „Zmluvy o vytvorení štátu Ruskej federácie a Bieloruskej republiky“ pred dvadsiatimi 20 rokmi.

Čo znamená veľa? Všeobecne možno povedať, že sa ozaj urobilo veľa. Konkrétne výsledky ale širšia bieloruská a ruskú verejnosť veľmi nevidí.

V oficiálnych slávnostných materiáloch uverejnených k výročiu zmluvy štátnou bieloruskou spravodajskou agentúrou BelTA sa uvádza, že „sa implementovali desiatky programov a na ich napĺňaní sa stále pracuje“. Tvorcovia dokumentácie však neuviedli jediný konkrétny program v oblasti ekonomiky.

Každý zodpovedný politik na rozdiel od demagóga si musí uvedomiť, že slová a činy je potrebné jedného dňa zosúladiť. Skôr alebo neskôr.

Aká by teda mala byť skutočná integrácia Bieloruskej republiky a Ruskej federácie? V prvom rade by malo ísť o integráciu v praxi. Jasne definovanú perspektívu v oblasti zdrojov, výroby, obchodu a ďalších životne dôležitých systémov oboch krajín. Dvoch krajín, ktorých štátotvorné národy hovoria a myslia rovnakým jazykom. Ruským jazykom. Patria do tej istej civilizácie a v skutočnosti sú v podstate jedným ľuďom.

Hlbšia integrácia je tiež ukončenie „pomalých rituálnych tancov štátnej byrokracie ohľadom prepravy ropy a zemného plynu“. Hlbšia integrácia je aj prechod od vyhlásení na papieri ku skutočným opatreniam. A hlavne je treba ukončiť nejednoznačnosť. Práve vďaka nej sú možné i také hodnotenia integrácie ako od analytickej spoločnosti RAND Corporation, ktorá „považuje bieloruskú časť plánovanej únie za účinný prostriedok nátlaku na  Rusko“.

Bieloruské opozičné médiá s uspokojením zaznamenali „protesty“ načasované na deň rozhovorov. Dňa 7. decembra sa v centre Minska objavili skupiny demonštrantov. Podľa niektorých odhadov niekoľko desiatok, podľa iných niekoľko stoviek ľudí. Mali plagáty: „Toto nie je integrácia, je to okupácia“. Koho mali podporiť, je zrejmé. Hlavne, ak po rusky hovoriaci demonštranti v Minsku ukazovali na kamery plagáty napísané v angličtine. Na druhý deň pridali aj plagáty s nápisom: „Zabráňme, aby sa Krym opakoval“.

V Minsku sa žiadne iné protestné a ani podporné akcie ohľadom rozhovorov v Soči neuskutočnili. Nebolo tomu tak ani v Rusku.

Demonštranti v Minsku odovzdali na Veľvyslanectve Ruskej federácie vyhlásenie. „Varujeme pred krajinou, ktorá vedie agresiu voči svojim susedom. Bielorusi budú za svoju slobodu a nezávislosť bojovať bez ohľadu na snahy prezidenta Lukašenka,“ uviedol predstaviteľ hnutia „Spolu“ Viačeslav Sivčik. Nedávno sa Sivčik v Litve zúčastnil na smútočnom podujatí na pamiatku povstalcov, ktorí sa vzbúrili proti Rusku v rokoch 1863 až 1864. „Som presvedčený, že si musíme pripomenúť povstanie, ktoré nás spojilo v ​​boji proti ruskej rozpínavosti," zdôraznil.

Ďalší aktivista bieloruskej opozície Andrej Sannikov, organizátor občianskej kampane „Európske Bielorusko,“ sa snaží o to isté. O nezávislosť od Ruska a boj proti ruskému imperializmu. „Nezávislosť Bieloruska je v skutočnom nebezpečenstve. Má dve mená - Putin a Lukašenko. Toto nebezpečenstvo nezmizne, kým budú obaja pri moci,“ povedal Sannikov.

Zdá sa, že obaja aktéri boli dobre zohraní. Hoci predstavujú v Bielorusku zanedbateľnú menšinu, v médiách dostávajú veľa priestoru. A proti nim v podstate neexistuje žiadna informačná protiváha. Dokonca ani v Rusku, nie to ešte v Bielorusku.

Nejde len o ojedinelé výkriky, ale už o skutočný bieloruský nacionalizmus. Dostal sa aj do bieloruských vládnucich kruhov. A isto by nemohol existovať bez priamej podpory prezidenta Lukašenka. Zatiaľ len pomaly dozrieva, ale už je očividný.

Aj Lukašenko predsa z času na čas verejne zdôrazňuje potrebu zachovania bieloruskej nezávislosti. „Pre nás je suverenita svätá,“ prehlásil. Aký je teda rozdiel medzi vládou a opozíciou v Bielorusku?

Rozdiel predsa len existuje. Po novembrovej návšteve Lukašenka v Rakúsku ho pomenoval predstaviteľ bieloruskej opozície Pavel Usov. V súčasnosti pôsobí vo Varšave, kde vedie Centrum politických analýz a prognóz. „Lukašenko bude v Európe vždy cudzincom. Aby sa Bielorusko mohlo vrátiť do Európy, musí sa najprv zbaviť Lukašenka“.

A čo je najzaujímavejšia skutočnosť na demonštráciách, ktoré sa konali 7. až 8. decembra v Minsku? Na protestoch, ktoré tak s radosťou nafúkli bieloruské médiá? Vystihli to internetové noviny Bieloruské novosti: „Je pozoruhodné, že polícia nerozptýlila protest. Vo všeobecnosti takmer ani nekonala. Ani v jeho predvečer nezatkla opozičných vodcov a nesnažila sa ich izolovať pod vymyslenými zámienkami. Ako to už veľakrát urobila. Podľa jedného z organizátorov protestov Pavla Severinca má v súčasnosti samotná bieloruská vláda záujem o masové demonštrácie za nezávislosť“.

Má teda skutočne bieloruská vláda záujem o demonštrácie so sloganmi „Toto nie je integrácia, je to okupácia“? V takom prípade by to bolo ozaj „pozoruhodné“.

Ďalšie stretnutie Putina a Lukašenka je naplánované na 20. decembra v Petrohrade. Návrh ruskej strany by mal prísť na rokovací stôl v nezmenenej podobe. Tento návrh spočíva v tom, že všetky praktické otázky rusko-bieloruských vzťahov, teda ropa, clá, poľnohospodárstvo a plyn, možno vyriešiť až po konečnom politickom rozhodnutí o prehĺbení integrácie.

Rozhodnutie o hlbšej integrácii Ruska a Bieloruska nemôže byť iné než politické. A musia ho prijať hlavy oboch štátov. Až potom vzniknú „rovnaké podmienky“, o ktorých hovoril Lukašenko v Soči. A žiadne frázy či vyhlásenia, adresované Rusku z úst prezidenta Lukašenka mimo rokovacieho stola s prezidentom Putinom, na veci nič nemenia.