Komentár Viktora Piroženka (Fond strategickej kultúry)
Najnovšia snaha o ťah v štýle Nixona
Vzostup Čínskej ľudovej republiky a oživenie vplyvu Ruska považovali mnohí v USA za výzvu ešte v čase Baracka Obamu. Počas prezidenta Donalda Trumpa sa postupne formoval prístup k obom ako ku strategickým konkurentom.
Teraz si médiá i politické kruhy USA kladú dve kľúčové otázky. Ako si môžu USA udržať nadvládu v súvislosti s rozvojom Ruska a Číny. Na koho by sa mali upriamiť? Kto je nebezpečnejší?
Nedávno The Аmerican Сonservative uverejnil zriedkavo otvorený článok. Ponúka v ňom jednoznačnú odpoveď na obe otázky naraz. Čína je najnebezpečnejšia. Predstavuje podľa The Аmerican Сonservative najzávažnejšiu dlhodobú hrozbu pre globálnu nadvládu USA. Preto by sa Rusko malo stať jedným z najdôležitejších nástrojov na pribrzdenie Číny. Vzájomnou konfrontáciou sa tieto dve sily navzájom oslabia.
Autor článku nazýva takú politiku "neonixonovským ťahom". Iróniou je, že ráta so zatvorením dverí Číne. Pričom jedným z najväčších diplomatických úspechov bývalého prezidenta Richarda Nixona bolo práve otvorenie sa Číne. Podľa The Аmerican Сonservative sa ale „Peking nechce stať západným. Ani nemá v pláne podieľať sa na svetovom poriadku v réžii USA".
Recept je jednoduchý. Rozhádať Rusko a Čínu. Svojho času ho použili Nixon a Kissinger, keď chceli vďaka Číne oslabiť Sovietsky zväz.
Tento plán si podľa Аmerican Сonservative žiada neoficiálne uznať sféru vplyvu Ruska na území bývalého Sovietskeho zväzu. A tiež súhlasiť s neutrálnym postavením Ukrajiny a Gruzínska. Výmenou za tieto „príjemné bonusy“ by malo Rusko upustiť od pomoci Číne proti USA.
Myšlienka takého „obratu“ vznikla pod vplyvom Henryho Kissingera. Ten uskutočnil medzi 8. novembrom 2016 a Trumpovou inauguráciou 20. januára 2017 sériu súkromných stretnutí s novozvoleným prezidentom USA a jeho švagrom, hlavným poradcom Bieleho domu Jaredom Kushnerom. Na nich navrhol prehĺbiť vzťahy s Ruskom a ostatnými bývalými sovietskymi krajinami. Hlavným cieľom má byť obmedziť Čínu. Odvtedy sa vo vládnych kruhoch vo Washingtone používa slogan „USA s Ruskom proti Číne“.
A Kissingerova myšlienka padla v USA na úrodnú pôdu. Za svoju ju prijal i bývalý poradca súčasného prezidenta USA Steve Bannon. Nedôveru medzi predstaviteľov Ruska a Číny sa snažil nedávno zasiať aj francúzsky prezident Emmanuel Macron v rozhovore pre The Economist . Macron uviedol, že Rusko sa v Euroázii nemôže stať superveľmocou. Lebo tam dominuje Čína. Podľa Macrona sa ruský prezident Vladimír Putin postupne vzďaľuje od čínskeho vodcu Xi Jinpinga. Preto by mala byť Moskva priateľom Európskej únie. Macron to uviedol vo svetle protiruských sankcií zo strany EÚ. A hneď po návšteve Číny na výstave dovozu v Šanghaji. Propagoval tam čínskym odberateľom francúzsky tovar. Aj takéto priehľadné diplomatické triky používa „civilizovaná Európa“.
Na druhej strane niektorí americkí politici a aj odborníci blízki Trumpovej administratíve nepovažujú „neonixonovský ťah“ za správny. Napríklad Harry Kazianis, riaditeľ Nixonovho Centra pre národné záujmy, pripomína, že Rusko robí vlastnú nezávislú zahraničnú politiku. A je pripravené chrániť svoje záujmy bez ohľadu na plány USA. Napríklad na Ukrajine či v Sýrii. Preto je podľa neho spojenectvo Ruska a USA proti Číne jednoducho nemysliteľné.
Richard Haass, predseda Rady pre zahraničné vzťahy, súhlasí s myšlienku kolektívnej snahy s cieľom obmedziť Čínu. A začleniť ju do svetového poriadku v súlade s plánmi USA. Rusko by sa ale na tejto snahe podľa neho podieľať nemalo.
John Rood, zástupca ministra obrany USA pre politické záležitosti, sa domnieva, že Čína a Rusko sú rovnako nebezpečné. Ale každý svojím vlastným spôsobom „Čína je dlhodobý strategický problém. Rusko zasa krátkodobá hrozba v dôsledku sily jeho jadrového arzenálu a aktívnej povahy zahraničnej politiky,“ zdôraznil.
Súčasťou diskusií je samozrejme aj možný „ústupok“ Washingtonu vo vzťahu k Moskve vo forme odmietnutia vstupu Ukrajiny a Gruzínska do NATO. Obe krajiny tvoria časť pôvodného územia historického Ruska. Teda najskôr Ruskej ríše a neskôr ZSSR. Nachádzajú sa v sfére ruských územných a kultúrnych záujmov. Stratégovia vo Washingtone a Bruseli zrejme majú dosť rozumu, aby pochopili, že kandidáti ako Ukrajina a Gruzínsko môžu rozložiť severoatlantický blok rýchlejšie než ktokoľvek iný.
Diskusia o tom, ako primäť Rusko k spolupráci s doteraz celosvetovou superveľmocou USA a pribrzdiť Čínu, svedčí o jednom. Je dôkazom ozajstných obáv zámorských stratégov. Tí sa len veľmi ťažko zmierujú so skutočnosťou, že sa svet stal viacpolárnym. A akékoľvek „neonixonovské ťahy“ na tom môžu už len ťažko niečo zmeniť.