Komentár Fedora Lukjanova

Chicagskému gangsterovi 20. – 30. rokov minulého storočia Al Caponemu pripisujú tieto slová: „Namierenou pištoľou a láskavým slovom dosiahnete oveľa viac než len láskavým slovom“. 

Samotný gangster, tvrdia odborníci, nič také nepovedal, je to len apokryf. Výraz je výstižný, preto ho citovali mnohí a raz konkrétne aj Vladimír Putin. Ak by sme ho preložili do jazyka súčasných medzinárodných vzťahov, vznikne nasledovné: „mäkká sila“ je dobrá, ale bude fungovať oveľa efektívnejšie, ak bude presvedčivo podložená „tvrdou“.

Udalosti tohtoročnej jesene túto myšlienku potvrdzujú a zároveň inšpirujú k ďalším úvahám. Koncepcia „mäkkej sily“, ktorá sa objavila na konci studenej vojny v podaní amerického diplomata a vedca-odborníka na medzinárodné otázky Josepha Nyeho, bola teraz odsunutá na druhú koľaj. Pred tridsiatimi rokmi progresívne zmýšľajúci komentátori vysvetľovali: éra, keď o všetkom rozhodovali vojenské potenciály sa skončila, začalo súťaženie v príťažlivosti a ekonomickej životaschopnosti. No a keďže sa ukázalo, že Spojené štáty sú zo všetkých „sladšie, červenšie a belšie“, ostatným navrhli, aby si z nich vzali príklad a nasledovali lídra (pochopiteľne, bolo zrejmé, že to fungovať nebude, ale už samotný proces bol prospešný).

Dnes by nikomu nenapadlo popierať rozhodujúci význam vojenského potenciálu. Rovnako ako aj jeho nedostatočnosť pri riešení zložitých problémov moderného sveta, v ktorých sú sociálne, politické, kultúrno-náboženské a vojenské problémy vzájomne prepletené v pevne nerozlučiteľnom uzle. Sýrska kolízia, v ktorej nedávno došlo k ďalšiemu prudkému obratu je toho ilustratívnym príkladom. Bez rozhodného použitia vojenskej sily by nebolo možné posunúť sa nikam, ale iba v kombinácii so sofistikovanou diplomaciou a akurátnou znalosťou kultúrnych a historických reálií regiónu. Inými slovami, klasické silové komponenty sú primárne a bezalternatívne, no nepostačujúce.

Existuje však aj ďalší aspekt. To, čo bolo opísané na konci minulého storočia v požehnaných kategóriách nenásilného „správneho“ vplyvu, sa teraz stáva pravdepodobne najnebezpečnejšou formou manipulácie a sabotáže. Vývoj komunikačných technológií vo veľkej miere ovplyvnil fungovanie politických mechanizmov. Od predierania sa k moci predstaviteľov predtým pasívnych a tichých vrstiev (takzvaný populizmus) až po schopnosť pásovo vyrábať falošnú realitu na dezorientáciu spoločností a geopolitických konkurentov - to všetko mení nielen prostriedky, ale aj cieľ. Takže objektívna zložitosť sveta sa znásobuje ešte aj subjektívnou neschopnosťou správne ho opísať a analyzovať.

V tomto vydaní je niekoľko rôznych tém, ktoré sú navzájom prepojené. Svetový systém prechádza perestrojkou a jeho budúci model nie je vopred určený, myslí si Richard Sakva. Sergej Lavrov, uvažujúc o „svete na križovatke“ varuje pred nebezpečenstvom revizionizmu. Andrej Frolov analyzuje pozoruhodnú udalosť - porážku takzvaného „islamského štátu“ (v Rusku zakázaný - red. ). Participovali na tom rôzne, najmä navzájom konfliktujúce sily, ale výsledok bol dosiahnutý spoločným, aj keď nie koordinovaným úsilím. Anatole Lieven píše o problémoch spojených s chápaním a interpretáciou americkej politiky okolo Sýrie.

Fungujú predchádzajúce schémy a recepty? Odd Arne Westad sa odvoláva na klasický vzorec zadržiavania ZSSR vypracovaný v 40. rokoch 20. storočia Georgeom Kennanom, aby zistil, či sa dá použiť na Čínu. Záver je nejednoznačný - vo všeobecnosti je uplatniteľný, existuje však priveľa pripomienok a podmienok. Keď sme už spomenuli Kennana, zaujímavé je prečítať si výňatok z pamätí jeho dcéry Grace Kennanovej-Warneckeovej, venovanej obdobiu, keď popredný diplomat a teoretik zahraničnej politiky pracoval ako veľvyslanec v Moskve (1952). Michael O'Hanlon rozvíja tému zadržiavania, nariekajúc, že súčasná americká politika odplašuje spojencov USA.

Nový, avšak vôbec nie nádherný svet vojen v informačnom priestore je témou špeciálnej sekcie. Z rôznych strán ho skúmajú Jaša Levine (exkurzia do histórie), Greg Simons, Dmitrij Evstafiev, Richard Clarke a Rob Knake. Mimoriadne pozoruhodný je posledný článok - americkí experti navrhujú obmedziť nedemokratickým krajinám prístup na internet ako trest za zlé smerovanie politiky. Ako poznamenáva Polina Kolozaridi v komentári k článku „takéto iniciatívy samozrejme vyhovujú každému, kto sa chce odpojiť“, konkrétne v tých krajinách, ktoré chcú autori „opraviť“.

Témou, o ktorej sa neúnavne diskutuje, je populizmus a jeho vplyv na štáty. Václav Klaus je presvedčený, že je to len etiketa, ktorú vládnuca elita zámerne zavesila na tých, ktorí poukazujú na jej sebectvo a chamtivosť. Matthew Crosston analyzuje fenomén populizmu cez prizmu toho, ako nepopulistickí politici uchopia dopyt verejnosti a využijú ho vo svoj prospech, pričom aktívne využívajú informačné nástroje. Účastníci okrúhleho stola v redakcii časopisu podrobne analyzujú, do akej miery je populistická vlna vlastná Rusku a aké sú jeho črty v krajine.

Keby Al Capone ešte žil, pravdepodobne, by bol sám zmätený, kde sa láskavé slovo vyzbrojuje pištoľou, ktorá bez rozdielu strieľa inými láskavými slovami obrovskej deštruktívnej sily. V Chicagu v časoch suchého zákona to bolo ľahšie. Prinajmenšom jasnejšie.