Aj keď nie je až tak zrejmé o aké regióny alebo miesta ide, naskytajú sa rôzne možnosti, vrátane Singapuru, Filipín, Vietnamu, Malajzie, Indonézie a dokonca aj niektorých menších tichomorských ostrovov, ktoré sú americkej verejnosti menej známe, ako je napríklad Palau. Palau je pravdepodobným kandidátom číslo jeden, keďže západné médiáuž označili jeho „postavenie za obra“ v taiwanskej otázke.

Ako zdôraznil Eric Sayers z Centra pre novú americkú bezpečnosť, problémom s krajinami, ako sú napríklad Filipíny je, že môžu obmedziť prístup do svojich prístavov v závislosti od charakteru sporu. S menšími krajinami, ako je Palau, je pravdepodobnejšie, že by USA nemuseli ani prosiť, aby mohli túto polohu využiť na boj proti Číne.



Niet pochýb o tom, že Filipíny sú v tomto súboji ako psi. Prezident Rodrigo Duterte je v súčasnosti v Pekingu, kde sa stretáva s čínskym vodcom Ši Ťin-pingom a očakáva sa, že predloží svoje nároky na Juhočínske more ako jeden z hlavných bodov stretnutia.

V nasledujúcich rokoch bude zaujímavé sledovať, ako sa na tejto „prioritnej scéne“ predstavia štáty ako Austrália a Nový Zéland. Nedávna správa naznačuje, že USA sú v rokovaní s austrálskou vládou s cieľom formulovať dohodu, ktorou by sa práve Canberra zhostila spracovania veľkého množstva kovov vzácnych zemín, životne potrebných pre Pentagon. Protivníkom v tomto konkrétnom príbehu je opäť Peking, ktorý si trochu zachováva monopol na vývoz kovov vzácnych zemín, ktoré sa používajú v laseroch, radaroch a dokonca aj v stíhačkách.

Keď už hovoríme o Austrálii, austrálsky thinktank nedávno takisto varoval, že americká armáda je v Indo-tichomorskom regióne príliš rozsiahla a hrozí, že utrpí porážku od Pekingu ešte skôr, ako bude mať šancu vôbec zaútočiť. V správe sa uvádza, že „ rastúci arzenál Číny s presnými raketami na veľké vzdialenosti predstavuje hlavnú hrozbu pre takmer všetky americké, spojenecké a partnerské základne, letiská, prístavy a vojenské zariadenia v západnom Pacifiku."



Ak sa niekto stále pýta, prečo sa indo-tichomorský región zrazu stal „primárnou scénou“, malo by to byť už v tejto fáze dosť jasné. Je to priorita pre USA, pretože Amerika je na pokraji úplného kolapsu. Našťastie niektorí analytici už nejaký čas varujú pred týmto vývojom .

V článku BBC s názvom „Sú USA stále jedinou vojenskou superveľmocou v Ázii?„ dospel obranný a diplomatický korešpondent Jonathan Marcus k záveru, že „prevaha USA v Tichomorí sa už stráca.“ Ale tak, ako býva už zvykom všetkých západných komentátorov v záležitostiach týkajúcich sa dominantného postavenia USA vo významných geopolitických záležitostiach, je to, že tento problém zvyčajne vymedzujú na jedinú perspektívu ich pohľadu „Čo môžu urobiť USA, aby zastavili čínsky vzostup moci? "

Súčasná situácia však dosť jasne ukazuje, že USA budú pravdepodobne musieť čeliť nepríjemným pravdám, najmä teda pokiaľ ide o Indo-tichomorský región. Len minulý mesiac austrálsky profesor zo Strediska strategických a obranných štúdií uverejnil svoj pohľad v anglickom vydaní The Guardian, kde v podstate pripustil, že Austrália bude musieť v určitom časovom období prijať čínsku vojenskú základňu v svojom regióne. Na rozdiel od súčasnej stratégie Washingtonu, ktorá sa snaží vymaniť z prevahy Číny (alebo v to aspoň dúfa), profesor Hugh White verí, že „náklady, ktoré by sme potrebovali vynaložiť na to, aby sme udržali Čínu mimo tohto regiónu, by sa mohli ukázať ako nedosiahnuteľné."



Washington by si pravdepodobne želal, aby bol jeho vzťah s Pekingom v úplne opačnom rozpoložení. Existuje totiž už príliš veľa dôkazov o tom, že vzťah medzi Čínou a zvyškom sveta je výrazne prepojený až do takej miery, že súčasný trend USA vytlačiť Čínu z tohto regiónu neprinesie pravdepodobne nič iné, ako veľkú katastrofu. Nedávno zverejnená správa think tanku China Matters dospela k záveru, že ak by sa čínsky hospodársky rast znížil iba o niekoľko percent, Austrália by potenciálne stratila príjmy vo výške až 140 miliárd USD a viac ako pol milióna pracovných miest.

A mohlo by sa stať, že ak by Peking rozšíril prípadný konflikt na príliš mnoho svojich frontov, indicko-tichomorský región by bol iba maličkou špičkou ľadovca. V rámci svojho projektu Hodvábna cesta začal Peking zapájať aj štáty na Balkáne, ktoré sa budú čoraz viac vzďaľovať Washingtonu a môžu viesť až k tomu, že USA sa vo svojej prehnanej snahe a reakcii uchýlia k niečomu bolestne katastrofickému.

Všetky impériá sa raz skončia. To je nesporný aspekt z našej histórie a jednoznačne asi aj blízkej budúcnosti. Či už budú všetky impériá v ďalekej budúcnosti aj naďalej padať rovmakým spôsobom, sa samozrejme uvidí až potom. Vo všeobecnosti povedané, všetky budúce predpovede sú založené na predchádzajúcich skúsenostiach.



USA majú jadrové zbrane. Asi najväčšiu časť z celosvetového arzenálu. Pomaly, ale určite vo svete šíria predstavu, že ich môžu aj použiť. A to nielen v situáciách, keď je jadrový útok potrebný na obranu proti ďalšiemu jadrovému útoku. Najhoršie na impériách je to, že ak klesajú ku dnu, snažia sa zo sebou stiahnuť aj zvyšok planéty.