Jana Teleki: Požiadala som znalcov o posúdenie textov SME o pedofílii. Niektorí sa zhodli, že ich písal pedofil
10 | 07 | 2019 I Jana Teleki
Séria textov denníka SME na podporu pedofilov odporuje nielen morálke, ale aj trestnoprávnej legislatíve.
V týchto dňoch vyvolala živú diskusiu séria textov denníka SME propagujúce pedofíliu. Pri texte Romana Cuprika v článku s názvom „Nie sú to zločinci. Ako pedofili dokážu prežiť plnohodnotný život“ a textov obhajujúcich pedofilov súdnemu človeku zostáva rozum stáť.
Požiadala som odborníkov z oblasti medicíny o hodnotenie článku a zverejnených tvrdení, ktorí na margo textu konštatovali, že sa jedná o nemiestnu propagandu a neakceptovateľné a odsúdeniahodné zľahčovanie vážneho problému pedofílie v spoločnosti.
Niekoľko z nich konštatovalo, že s najväčšou pravdepodobnosťou je autor článku veľmi inteligentný pedofil, pretože celé koncipovanie textu a jeho obsah je manipuláciou podprahového vnímania rôznych manipulatívne zverejnených prípadov a príbehov.
Spoveď pedofila a vykreslené dobromyseľné konanie registrovanej komunity prešpikované vyjadreniami rôznych autorít majú vyvolať dojem, že hovoríme o nejakej nevinnej záľube alebo neškodnej estetickej činnosti, pri ktorej najviac trpí práve neuspokojená duša pedofila. Dieťa akoby neexistovalo.
V slovenskom právnom systéme je pedofília klasifikovaná ako zločin
Tento druh trestnej činnosti nie je založený na uplatnení „násilia“ proti obeti, ale praktizovaním rôznych, veľmi premyslených a manipulatívnych spôsobov v kontaktovaní a udržiavaní zdanlivo pozitívneho vzťahu s obeťou.
Trestný zákon pedofíliu v § 201 kvalifikuje ako sexuálne zneužívanie, pričom je absolútne irelevantné, či došlo k jeho spáchaniu s tzv. „ súhlasom dieťaťa“, nakoľko sa jedná o dominanciu páchateľa voči dieťaťu, ktorý má iný hodnotový svet, pocity, vnímanie sveta. Dieťa je samotnou výchovou vedené k rešpektu voči dospelým, čiže je od začiatku manipulovateľnou obeťou. Poetické popisovanie traumy pedofila, ktorý nemôže prejaviť náklonnosť objektu jeho lásky, je samo o sebe zvrátenosťou.
Dieťa a jeho ochrana
Hoci slovenské legislatívne úpravy práv detí sú relatívne mierne v porovnaní so zákonnými úpravami v oveľa demokratickejších a vyspelejších štátoch, zákon o rodine v základných zásadách zákona v článku 5 veľmi prierezovo a spoločensky komplexne popisuje práva dieťaťa a záujem spoločnosti chrániť najmä jeho životné podmienky a bezpečnosť:
„Záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä
a) úroveň starostlivosti o dieťa,
b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava,
c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa,
d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa,
e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou,
f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa,
g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny,
h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami,
i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.“
Ak si uvedomíme, že dieťa je osoba chránená zákonom, tak je na mieste, aby sme si uvedomili, že má zvýšenú právnu formu dohľadu nad jeho právami pred kýmkoľvek, dokonca aj pred jeho vlastnými rodičmi a pred spoločnosťou samou.
Ako si pedofil, uvedomujúci si svoju sexuálnu úchylku, môže vôbec polemizovať o dieťati ako o objekte svojho sexuálneho záujmu?
Pedofil je už len svojou existenciou potenciálne nebezpečným predátorom voči dieťaťu.
Emotívny svet detí
Dieťa vníma svet inými očami ako dospelý. Nič nevie o pedofílii, je vedené k úcte k autoritám a predpokladu iba dobrých úmyslov v oslovení, nemá vyvinuté inštinkty na odhalenie maskovaných spôsobov približovania pedofilom.
Dieťa nedokáže vyhodnotiť jeho správanie ani posúdiť, či sa jedná o priateľské prejavy priazne alebo sociálne dobre maskovaný sexuálny pud. Spoločnosť dlhodobo prijíma axiómy práve v prospech dieťaťa o nulovej tolerancii voči pedofílii, pretože žiadny potenciálny sexuálny delikvent s potenciálom a vlastnosťami pedofila nemá právo na toleranciu a ochranu pred právami dieťaťa.
Psychológia a sexuológia samozrejme rozlišuje rôzne formy pedofílie nielen podľa výberu a orientácie na vekové rozhranie obetí, ale aj podľa latentosti, otvorenosti a intenzity nastoľovania kontaktu a vyprodukovania vzťahu. Je zjavné, že réžia a scenár takéhoto kontaktu obete a ich priebehu nie je nič iné ako samotný delikt, hoci by nedošlo bezprostredne k násiliu alebo k priamemu zneužitiu. Iniciatíva a motivácia je na strane páchateľa a dieťa je iba naivnou osobou, ktorá nevie tieto prejavy a najmä spoločenskú nebezpečnosť konania vyhodnotiť.
Skutočnosť, že sa autor spomenutého článku alebo dobromyseľný respondent pokúšajú verejnosti vymaľovať svet vo farbách videnia problematiky z pohľadu pedofila a prezentovať pedofíliu ako nevinnú, často nenaplnenú túžbu, ktorou nie je nikomu ubližované, súdny človek nemôže vnímať inak ako nebezpečnú propagandu zvrhlosti.
Faraóni, Caligula a Borgiovci
Keďže pedofília bola vžitá v hornej aristokracii, nemôžeme sa diviť tomu, že v dobe rozvíjajúcej sa civilizácie faraónov či cisárov patrila homosexualita a pedofília k zvyklostiam. Rímsky cisár Caligula, podľa historikov najzvrhlejší despota, sa preslávil predovšetkým svojimi zverskými sexuálnymi praktikami.
Nebolo tomu inak s vybranou manželkou Proroka Mohameda, ktorá do manželstva vstupovala 12-ročná. Cirkevno-feudálne ohavnosti završovali Borgiovci nielen incestom, ale aj úplne bežnou pedofíliou, z ktorej sa dokonca snažili získavať rôzne mystické prvky pre čerpanie energie z mladých tiel a krvi.
Máme teda za sebou niekoľko tisíc rokov histórie, kedy žena a ani dieťa nebolo hodnotou, nemali dušu a nikomu nezáležalo na ich pocitoch a emocionálnom svete. Spoločnosť sa posunula viac ako ideológie alebo dokonca cirkevné zvyklosti. Musíme teda logicky nastaviť asociácie o tom, že pedofília sama o sebe je psychologicky manipulovaná forma dominancie voči bezbrannému subjektu, ktorý má prirodzené hendikepy a zoslabené šance sa brániť, prípadne alebo vôbec rozpoznať útok na svoju dušu a mentálny svet.
Pedofil je nenápadný predátor
Systematicky vytvára pavučinu okolo obete. Akokoľvek súcitne a manipulačne sa vyjadruje autor článku o jemnostiach a citlivostiach pedofilov, spoločnosť nemôže tolerovať populisticky nastavené prejavy, ktoré smerujú minimálne k zmierneniu chápania pohnútok pedofila, pričom duša a práva dieťaťa zostávajú mimo hru.
V článku sa paradoxne nedočítame o psychike dieťaťa, o otvorenosti a bezbrannosti detskej duši či manipulovateľnosti najrôznejšími premyslenými taktikami. Autor textu nevenuje pozornosť faktu, že dieťa nemá tušenie, keď sa jeho dušu a možno aj telo pokúša získať nebezpečný, psychicky narušený deviant.
Pustite líšku do kurína a očakávajte od nej, že sa nebude zvyšovať jej chuť na základe vrodeného inštinktu. Podobne situáciu prežíva pedofil, a je úplne jedno, či sa s vlastnou osobnosťou vyrovnáva utiahnutý pred svetom alebo v asertívnej komunite.
Nepolemizujme o deviantoch, ale chráňme naše deti
Neberme deťom nevinnosť, nedovoľme narušovať ich práva a najmä sa netvárme, že pedofília nie je diagnóza a vážny kriminálny delikt, ktorý bez kontroly môže byť príčinou celoživotných tráum a tragédií.
Slušná spoločnosť má chrániť dieťa, nie potenciálnych útočníkov na ich dušu.
Zdieľať tento článok