V septembri roku 1991 nastúpila právnička JUDr. Silvia Kollárová na pozíciu kontrolórky Daňového úradu v Levoči. Neskôr vykonávala funkciu daňovej exekútorky a od 1.augusta 1995 sa stala riaditeľkou Daňového úradu. Jej povinnosťou bolo zabezpečovať správu daní a dotácií v obvode daňového úradu.
Z postu riaditeľky odstúpila a ukončila pracovný pomer k 15.3.1999, po vznesení obvinenia z prijímania úplatku a ďalších skutkov, ktorých sa mala údajne dopustiť zneužitím svojej právomoci verejného činiteľa. Na základe výsluchu konkrétnych pracovníkov daňového úradu, ktorí boli vo výkonných funkciách a v zmysle vtedy platného ust. § 8 ods. 1 zák. č. 254/1993 Z. z. o územných finančných orgánoch mali aj oni postavenie verejného činiteľa pri plnení pracovných úloh a vykonávali kontroly daňových subjektov. Kontrolóri spracúvali povolenia splátkových kalendárov, odkladu platenia dane a rozhodnutia o zrušení záložných práv, ktorými sa mali sťažiť exekúcie voči daňovým subjektom s vysokými nedoplatkami, nie JUDr. Kollárová. V rámci objasňovania skutkov riaditeľka daňového úradu predkladala relevantné doklady, a zdôrazňovala, že ona sama nebola výkonnou pracovníčkou, ale tieto úkony vykonávali konkrétni správcovia a kontrolóri daní u konkrétneho daňového subjektu. Z obhajoby JUDr. Kollárovej vyplývalo, že nemohla spáchať trestný skutok nakoľko nebola výkonným pracovníkom daňového úradu, nevykonávala kontroly, nespracovávala podklady a nerobila závery z kontroly.
Medzitým na daňový subjekt LWL s.r.o. ( Liehofruct White Lady, s.r.o. Levoča ) bol podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, kde za správkyňu konkurznej podstaty bola uznesením Krajského súdu Košice od 12.07.1999 ustanovená JUDr. Irena Sopková.
Na základe zoznamu údajne prihlásených pohľadávok údajne na základe podľa účtovníctva Liehofructu White Lady s.r.o. Levoča podala voči JUDr. S. Kollárovej a jej manželovi žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa vraj dopustili.
JUDr. Sopková, v roku 2005 vyčiarknutá zo zoznamu, ktorá podľa zápisu odmietla novej správkyni – Ing. Dagmar Prividy vydať doklady firmy, sa paradoxne neskôr stala jej advokátkou. Od apríla 2008 sa už ako advokátka súčasnej správkyne konkurznej podstaty domáhala zaplatenia prác na dome JUDr. S. Kollárovej vo výške 1 900 000,-Sk.
Suma, ktorú stavebná firma údajne fakturovala neoprávnene spoločnosti LWL s.r.o., samozrejme sa dostala aj do obvinenia bývalej riaditeľky. bola kvalifikovaná ako prijímanie úplatku od daňového subjektu vo forme úhrady prác, ktoré nedodal živnostník firme, ale jej ako súkromnej osobe.
Vymyslenú žalobu však po 15 rokoch konania JUDr. Irena Sopková, v súčasnosti advokátka novoustanovenej správkyne konkurznej podstaty Ing. Dagmar Prividi, vzala elektronicky späť. Zároveň navrhla konanie zastaviť bez priznania trov konania. Keďže od samého začiatku predmetná žaloba bola nedôvodná, JUDr. Silvia Kollárová ako účastníčka konania so späť vzatím nesúhlasí a trvá na tom, aby rozsudkom bola zamietnutá.
Zastavenie výkonu činnosti.
Advokátka, ktorá sa 20 rokov snaží dokázať svoju nevinu, priebežne musela riešiť aj vážne situácie, súvisiace odsudzujúcim rozsudkom Okresného súdu v Poprade v roku 2008, ktorým jej bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody, či pozastavený výkon advokácii.
Na základe neprávoplatného rozsudku Okresného súdu v Poprade jej Advokátska komora rozhodnutím zo dňa 04.07.2008 pozastavila činnosť advokácie. Proti rozhodnutiu komory podala žalobu na preskúmanie ako aj na odloženie vykonateľnosti rozhodnutia na Krajskom súde v Prešove, ktorý žalobu z dôvodu príslušnosti postúpil na Krajský súd do Košíc.
Hoci rozsudok vydaný Okresným súdom v Poprade zo dňa 04.07.2008 bol v celom rozsahu zrušený Krajským súdom v Prešove a rozhodnutie komory nikdy nenadobudlo právoplatnosť, JUDr. Branislav Kročian - prokurátor Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi, ktorý mal na jej odsúdení eminentný záujem, rozhodol sa JUDr. Kollárovú stíhať za údajne neoprávnené podnikanie.
Stíhanie za neoprávnené podnikanie
Na základe dvoch neprávoplatných rozhodnutí ktoré bolo neprávoplatné a nevykonateľné, považoval menovaný prokurátor za potrebné osobne začať trestné stíhanie za neoprávnené podnikanie a 26.10.2009 uložiť vyšetrovateľovi vzniesť jej obvinenie.
Právne úvahy a vysvetlenia neprávoplatnosti a nevykonateľnosti podľa zákona o advokácii zrušili ex offo sudcovia JUDr. Ján Slovinský a JUDr. Eva Herichová v 10-ich prípadoch bez zdôvodnenia.
Po vznesení obvinenia, vedenom pod ČVS: ORP-516/OEK-PP-2009 nasledoval rad procesných sťažností, námietok zaujatosti voči policajtom, prokurátorom, sudcom, ktoré nakoniec skončili všetky rovnako - nikto nie je zaujatý, ale nikto ani neriešil právne okolnosti, ktoré nastali neprávoplatným a zrušeným rozsudkom Okresného súdu Poprad.
Nezmyselné trestné stíhanie vedené voči JUDr. Kollárovej najskôr zastavil okresný súd, ktorého správnosť potvrdil krajský súd. Nezmyselné, nedôvodné dovolanie generálneho prokurátora podané voči rozhodnutiu krajského súdu, napokon rozhodnutím zo 26.06.2014 v prospech JUDr. Kollárovej právoplatne ukončil Najvyšší súd Slovenskej republiky. Za päť ročné nezákonné prenasledovanie a bránenie vo výkone advokácie prebieha na Okresnom súde v Rožňave konanie o náhradu škody.
Stratený spis a neštandardný spôsob rekonštrukcie spisu
Trestný spis, vedený pod spisovou značkou ČVS: KÚV 7/20/1999 vtedy ešte pre stíhanie začaté vo veci z decembra 1999, neznámy páchateľ v roku 2001 odcudzil z kancelárie vyšetrovateľa PZ Krajského úradu vyšetrovania, umiestnenej na Okresnom súde v Poprade.
Trestné konanie súvisiace s krádežou spisu, vedené vojenskou prokuratúrou bolo prerušené z dôvodu nezistenia páchateľa a spis začali „rekonštruovať“.
„Torzo“ spisu, „zrekonštruovali“ neštandardne, bez zadováženia originálov listín.
Obžaloba prokurátora JUDr. Špirka a Uznesenia Špecializovaného trestného súdu a NS SR
V zmysle pôvodného obvinenia z roku 1999, bez akejkoľvek reflexie a rešpektovania výhrad Krajského súdu v Prešove, ktorý prvostupňový rozsudok už v roku 2009 v celom rozsahu zrušil, podal prokurátor špeciálnej prokuratúry JUDr. Vasiľ Špirko v apríli 2016 opakovanú obžalobu na JUDr. Silviu Kollárovú. Paradoxne v obžalobe uviedol JUDr. Irenu Sopkovú ako konkurznú správkyňu v zastúpení poškodeného, paradoxne vyškrtnutú v roku 2005 z registra správcov.
Sťažnosť proti odmietnutiu obžaloby v konaní 4 Tost 44/2016 podanú špeciálnym prokurátorom, šestnásť rokov po vznesení obvinenia z roku 2001, zamietol 28. marca 2017 senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako nedôvodnú.
Za pozornosť stojí hodnotenie konania JUDr. Špirku senátom Najvyššieho súdu SR:
Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa vysporiadal nielen s obžalobou, ale aj kvalitou obžaloby podanou JUDr. Vasilom Špirkom.
Podľa rozhodnutia najvyššieho súdu orgány na výkon štátnej moci, respektíve orgány činné v trestnom konaní postupovali diletantsky, zaujato a bez splnenia si povinnej procesnej povinnosti. Právnu kvalifikáciu samotných skutkov, tak ako bola prezentovaná orgánmi činnými v trestnom konaní, neboli schopné preukázať.
Vyšetrovateľka NAKA dňa 15.04.2019 podala návrh na zastavenie trestného stíhania s rozsiahlou argumentáciou :
„ V zmysle bodu 187 Uznesenia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku Č . k. : PK-2T/12/2016-3187 je uvedené, že bezdôvodné nevykonanie záväzných pokynov súdu uložených orgánom činným v trestnom konaní právoplatným rozhodnutím o vrátení veci prokurátorovi na došetrenie, takmer v celom rozsahu je v demokratickom a právnom štáte neprijateľné .
Súd by akceptoval, ak by sa prokurátor s nevykonaním týchto dôkazov náležite vysporiadal v odôvodnení obžaloby s tým, že doplnenie dokazovania v rozsahu uloženom Krajským súdom v Prešove, je z objektívnych príčin nemožné alebo ho vzhľadom na iné vykonané dôkazy nepovažuje za potrebné.
Uskutočňovanie ďalších vyšetrovacích úkonov v nadväznosti na nevyhnutnosť určenia
trhovej hodnoty spoločnosti LWL, s.r.o. Levoča ako vyšetrovateľka považujem za nadbytočné a neefektívne, ktoré by napriek ich vykonaniu neboli schopné odstrániť nedostatky vyšetrovania vytýkané súdom. V nadväznosti na právoplatné a vykonateľné Uznesenie Špecializovaného súdu zo dňa 03.08.2016 a v ňom uvedené vady vyšetrovania konštatujem, že z obsahu vyšetrovacieho spisu nevyplýva žiaden, či už priamy alebo nepriamy dôkaz, ktorý by bol spôsobilý bez rozumnej pochybnosti odstrániť podstatu vytýkaných vád.“
Tretia strana mince
Koniec 90-tych rokov bol známy masívnou privatizáciou, tunelovaním, presúvaním majetku firiem, z dôvodu skrátenia veriteľov. Daňové úrady stáli pri tom a sledovali všetko neveriacky v nemom úžase. Silná liehová lobby, na ktorú boli naviazané miliardové vratky na daniach, bola podobne ako ropný či tabakový priemysel dojnou kravou alebo zlatou sliepkou. Z tohto dôvodu skupine priemyselníkov pôsobiacej v liehovarníctve, presadzujúcej spoločný záujem bol štát neprimerane ústretový.
Do hry začali vstupovať konkurzy, cez konkurz firmy s požehnaním správcov splachovali staré dlhy a lukratívnu časť majetku, za zlomok ceny predávali do fungujúcich podnikov. Správa daní však podľa zák. č. 511/1992 Zb. bežala pod priamym dohľadom správcov daní, ktorými boli konkrétni pracovníci daňových úradov. Ich povinnosťou bolo prihliadať na to, aby svojimi rozhodnutiami neuviedli firmy do krachu, neprivodili nezamestnanosť, ale aj to, aby zabezpečili splatenie daní. Prebiehal boj medzi daňovými subjektmi a štátom. Firmy svoje záujmy všetkými možnými spôsobmi. Keďže z neuhradených, či po lehotách splatnosti uhrádzaných faktúr nemali možnosť včasne plniť daňové povinnosti, bežne sa obracali na daňový úrad so žiadosťou o odklad platenia dane alebo povolenie splátok.
Kozlíkovo ministerstvo zvládalo komunikovať problém spôsobom, že firmy fungovali, zamestnanec nebol ohrozený a daňové príjmy plynuli do štátnej kasy.
Brigita Schmögnerová
Metodické pokyny, vydávané po nástupe Schmögnerovej na post ministra financií v roku 1998, nielenže odporovali zákonnej úprave, či platnej metodike, ale smerovali voči vedúcim pracovníkom daňových úradov, ktorí striktne postupovali podľa zákona.
V správe na 17. schôdzi NR SR zo dňa 29.6.1999 upozornila Brigita Schmögnerová na to, že aj keď predošlá vláda nechcela zaviesť zmeny v zákone č. 511, ona považuje za povinnosť zaviesť obligatórne daňové záložné právo (strana 33 zápisnice).
Schmögnerovej v rámci vystúpenia v Národnej rade, vlastne vyvrátila všetky tvrdenia justície voči JUDr. Kollárovej o tom, že popri povolení odkladu splátok spotrebnej dane, bola v tej dobe povinná realizovať záložné práva.
Legislatívny folklór v slovenskom prevedení
Ministerka financií svojmu predchodcovi Sergejovi Kozlíkovi vytýkala to, že bol nečinný a legislatíva zámerne umožňovala daňové úniky.
Verejný činiteľ vykonáva svoje kompetencie v súlade s platnou legislatívou. Nemá možnosť zasahovať do schvaľovacieho procesu, riešiť, dôvodnosť a ani kvalitu zákonov prijatých Národnou radou Slovenskej republiky. Brigita Schmögnerová vlastne prejavom potvrdila, že JUDr. Kolárovej bolo vznesené obvinenie, ktorá konala v súlade s platnou legislatívou.
Vinná bola platná legislatíva a nečinná vláda, ale obvinenie bolo vznesené konkrétnej osobe
Na objektívne zistenie a posúdenie postupu bývalej riaditeľky JUDr. Kollárovej a posúdenia trestnosti jej konania stačilo predsa vypočuť v tomto trestnom konaní Brigitu Šmignerovú, ktorá by spoľahlivo ozrejmila, či sa riaditeľka dopustila úmyselného trestného činu alebo dodržiavala zákon, ktorý jej neukladal obligatórnu povinnosť zriadiť záložné právo. Pokiaľ by aj nemal záujem ministerku vypočuť, spoľahlivé zdôvodnenie pani ministerky mu bolo do súdneho spisu doložené formou písomnosti z NR SR.
Prenasledovanie ako justičný štandard
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv, ktorý je nadradený právnym normám Slovenskej republiky - v článku 6, v bode 1 - ukladá našim justičným orgánom povinnosť vydať právoplatný rozsudok do šiestich rokov od vznesenia obvinenia. V praxi to znamená, že akýkoľvek trest uložený po uplynutí doby šiestich rokov sa vlastne míňa účinku. V prípade dlhšieho konania vznikajú na strane polície, prokuratúry a súdov vážne prekážky. V uvedenom prípade je JUDr. Kollárová bývalá riaditeľka daňového úradu dvadsať rokov perzekvovaná za nepreukázané skutky.
Na mieste je vyvodenie zodpovednosti za spôsobenú škodu, ktorá spočíva nielen v uhradení ujmy v spoločenskom a profesijnom postavení, škody za poškodenie mena, za trovy konania, či psychickú ujmu. Ide najmä o satisfakciu poškodených, aby ľudia obliekajúci talár a uniformu niesli následky svojich krvilačných, bezdôvodných, nezákonných a neprofesionálnych postupov.
Z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možné vyvodiť jediný záver. Povinnosťou nadriadených pracovníkov je začať konať voči osobám, ktorí ako verejní činitelia svoje povinnosti nezvládli, použili nezákonné postupy a prostriedky, vystupovali nekvalifikovane a v rozpore zloženým sľubom pre výkon funkcie verejného činiteľa.