V súvislosti so zmenou režimu vo Venezuele, o ktorú sa zatiaľ neúspešne Washington pokúša, vydalo americké veliteľstvo špeciálnych operácií dokument, v ktorom sa analyzujú úspechy a prehry siedmych desaťročí zasahovania USA do vnútorných záležitostí iných štátov.

Štúdia s názvom „Podpora odporu: strategický účel a efektívnosť“ napísal veterán armádnych špeciálnych síl, Will Irwin a vydaná bola Spoločnou univerzitou špeciálnych operácií, na ktorej Irwin pôsobí.

Len veľmi málo štátov sveta má aj univerzitu venovanú umeniu prevratov. Ale žiaden národ nemá tak bohatú históriu zahraničného zasahovania do vnútorných záležitostí iných štátov, ako práve USA. Pravdepodobne sa asi jedná o jedinečnú univerzitu tohto druhu.

Štúdia na 250 stranách analyzuje obdobie zahraničných operácií USA od konca druhej svetovej vojny. Spojené štáty podľa tejto štúdie zasiahli svojou vojenskou silou v desiatkach krajín a sponzorovali množstvo povstaní, prevratov a operácií na zmenu režimu po celom svete. Irwin dostal za úlohu analyzovať tento zoznam a nájsť modely úspešných operácií.

Po vylúčení prevratov, ktoré nezahŕňali žiadne hnutia odporu, ako napríklad v Iráne v roku 1953 a Guatemale v roku 1954, ako aj tých, ktoré sa týkali činností proti neštátnym aktérom, ostalo Irwinovi na analýzu len 47 prípadov. Z analýzy museli byť rovnakými kritériami vylúčené aj nedávne operácie USA, ako napríklad tie v Sýrii, na Ukrajine alebo v Líbyi.

Americký sponzoring týchto zahraničných odporových hnutí, podľa Irwina ďaleko presahuje iba mäkké formy podpory partizánskeho odboja. „Dokonca aj prezidenti, ktorí sa pred nástupom do úradu pozerali na tieto aktivity s neľútosťou, boli nútení ju po nástupe do funkcie rovnako používať.“ uvádza Irwin.

Aký je magický vzorec?

Čo robí úspešný prevrat úspešným prevratom? 

Nekvalifikovanému pozorovateľovi by sa mohlo zdať, že ochota USA kolaborovať s tieňovými bojovníkmi „odporu“, je poznačená ich pretrvávajúcou neschopnosťou poučiť sa z minulosti.

V 80-tych rokoch minulého storočia, prezidenti Jimmy Carter a po ňom Ronald Reagan, vyzbrojili americkými zbraňami afganských mudžahedínov v ich boji proti sovietom. Rovnakými zbraňami boli len o dve desaťročia neskôr zastrelení americkí vojaci. Táto skúsenosť však neodradila ani Baracka Obamu. Pred piatimi rokmi nariadil vyzbrojovanie cielene vybraných „umiernených rebelov“ v Sýrii. Šokujúce je, že mnohé z týchto zbraní skončili v rukách džihádistov Al-Nusra a Islamského štátu (IS, predtým ISIS / ISIL).

Závery analýzy ponúkajú zaujímavé výsledky. Zo skúmaných 47 prípadov, považuje Irwin 23 za "úspešné" akcie a ďalších 20 označil za "zlyhania". Dva prípady boli označené ako „čiastočne úspešné“ a ďalšie dva ako „nepresvedčivé“. 

Priame pokusy USA o zvrhnutie vlád zlyhali podľa jeho záverov až v 71% prípadoch, ako to bolo napríklad aj v prípade nešťastnej invázie CIA na Kubu. Avšak silové operácie, podporujúce nástup proamerických vlád, ktoré by aj po úspešnej operácii pokračovali v tejto línii, boli úspešnejšie a fungovali až v troch štvrtinách prípadov. Išlo napríklad o sponzoring povstalcov Contra v Nikaragui, v 80. rokoch 20. storočia, keď Carter aj Reagan použili tieto zahraničné operácie ako donucovací prostriedok proti tamojšej komunistickej strane v snahe zastaviť dodávky zbraní do susedného El Salvadoru.

Irwin uvádza aj “zlyhania", ktoré však podľa neho predstavujú menej ako polovicu takýchto prípadov. V štúdii uvádza príklad neúspešnej parašutistickej podpory antikomunistických partizánov Chetnik v bývalej Juhoslávii, v roku 1948, ktorí mali vyvolať masový odpor voči vtedajšej vláde. Parašutistická zásielka zbraní sa však dostala do rúk juhoslovanských orgánov, ktoré na nich doslova čakali v pásme dopadu.

Bez ohľadu na účel akcie, Irwin zistil, že operácie vykonávané „vo vojnových podmienkach“ boli dvakrát úspešnejšie ako operácie vykonávané v čase mieru. Úspešnejšími boli podľa neho aj operácie podporujúce nenásilný občiansky odpor. Tie však boli „účinnejšie, ak sa uskutočnili ako priama podpora vojenských operácií“, a nie ako samostatné akcie.

Irwin posudzoval zahraničné zásahy za "úspešné", alebo za "neúspešné" na základe jednoduchého kritéria: “Dosiahla operácia stanovené strategické ciele, ktoré si USA dali za cieľ dosiahnuť?”

Irwin sa zamýšľa nad týmto zdanlivo zjavným rozporom, keď píše, že intervencie na zmenu režimov „najčastejšie riešia iba bezprostredné problémy a dosiahnuté výsledky sledujú skôr krátkodobé než dlhodobé záujmy“.

Aké poučenia môžete teraz získať Biely dom z Irwinovho návodu?

Spojené štáty v súčasnosti poskytujú politickú podporu opozičnému vodcovi Juanovi Guaidovi vo Venezuele. Podľa Irwinových definícií, Washington sponzoruje z väčšej časti iba nenásilný odpor počas mierového obdobia. To je podľa neho prístup, ktorý býva úspešnejší než priame partizánske boje, ale zároveň je menej účinný, ako keby išlo o pdodporu počas vojnového stavu v krajine.

Dnes sa dá s istotou povedať, že vojenská intervencia do Venezuely má svojich priaznivcov. Minister zahraničných vecí USA Mike Pompeo, poradca pre národnú bezpečnosť John Bolton ako aj samotný prezident Donald Trump sa opakovane vyslovili na adresu Venezuely, že pokiaľ ide o zvrhnutie Nicolasa Madura, „všetky možnosti sú na stole“.

Mäkká podpora USA pre Guaidóa zatiaľ nedokázala odstaviť od moci súčasného prezidenta Madura. Washingtonom je k tomu ešte aj čoraz viac rozrušený Moskvou, ktorá Madura naopak podporuje. Ponúka sa tak hneď niekoľko možností a príležitostí na eskaláciu napätia vo Venezuele.

Jastrabi vo Washingtone by sa teda mohli poučiť a vziať na vedomie Irwinovu štúdiu, ktorá definuje “lekcie” udelené američanom za ich zahraničné intervencie po celom svete.

Úspech nie je nikdy zaručený a krátkodobé víťazstvo prichádza s dlhodobými dôsledkami.