Európania nedôverujú Spojeným štátom a sú otvorení novým bezpečnostným dohodám, no Putin pokašľal svoju historickú šancu stať sa lídrom kontinentu.

Zatiaľ čo Spojené štáty vyžadujú od Európskych štátov navýšenie výdavkov na zbrojenie, je stále viac a viac jasné že Rusko prichádza o historickú príležitosť. Ak by nebol Putin pre svojich susedov nedôveryhodný, jeho cieľ by bol o míľové kroky bližšie – vysáčkovanie armády Spojených štátov z Európy a stať sa garantom bezpečnosti pre Európu.

Tlak spojených štátov na Európu siaha ďaleko za Trumpove hrozby o tarifách a tliachanie o míňaní na zbrojenie. Administratíva Spojených štátov vyžaduje poslušnosť aj v mnohých iných oblastiach. Len tento mesiac povedal Gordon Sondland, Trumpov vyslanec pri EÚ, že by „EÚ mala spojiť ruky“ so Spojenými štátmi pre to, aby dokázali „kontrolovať Čínu“, so všetkou úctou.

Richard Grenell, Veľvyslanec Spojených štátov v Nemecku zas besnel nad projektom Nord Stream 2, ktorý zabezpečí prísun ruského plynu do Európy. Viceprezident Mike Pence sa vo svojom prejave vo Varšave odklonil od jeho napísaného textu kvôli tomu, aby zdôraznil a posilnil jeho požiadavku, aby európske štáty upustili od Iránskej atómovej dohody, tak ako Spojené štáty. Na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii zopakoval svoju požiadavku ohľadom Iránu, ale spomenul aj kauzu okolo Huawei a taktiež Nord Stream 2.

Napriek európskym predstaviteľom, ktorí sa snažia udržať to, čo ostáva z liberálneho sveta vedeného Spojenými štátmi, je zrejmé, že vznikajú trhliny na severoatlantickej aliancii. Tie boli aj jednou z tém Mníchovskej konferencie. Naplno sa ukázali pri dlhočíznom tichu po tom, ako Pence odovzdal pozdravy od Trumpa a očakával potlesk.

Prieskumy verejnej mienky v najväčších krajinách Európy ukazujú, že krajiny, ktoré len donedávna dôverovali Spojeným štátom, im už tak nedôverujú. V nedávnom prieskume DeutschlandTrend sa ukázalo, že len 24 percent Nemcov považuje Spojené štáty za dôveryhodných partnerov. Pred zvolením Trumpa to bolo niečo cez 50 percent.

Európa potrebuje vyrovnať vplyv Spojených štátov. Ak by sa nestala tak závislá, tak by sa Spojené štáty museli postupne utiahnuť od svojich požiadaviek a začali by sa rozhovory ako medzi rovnými partnermi. Ideálne by nemala Európa byť samostatná len ekonomicky, ale aj byť schopná zachovať mier nie len doma, ale aj v susedstve – na balkáne, blízkom východe, severnej Afriky a v krajinách pôvodne začlenených do Sovietskeho zväzu. Taktiež by mala byť schopná potláčať hrozbu Islamského štátu. Tieto záležitosti má teraz pod palcom NATO, ale pre záujmy Spojených štátov spojené s históriou Studenej vojny sa teraz NATO viac zameriava na neoverenú hrozbu z Ruska.

Európa má ešte ďaleko od ekonomickej, ale aj vojenskej nezávislosti od Spojených štátov.

Silnejšie väzby s jednou z dvoch veľmocí, Čínou a Ruskom, je ďalšia možnosť. A ak by sa Rusko pokúšalo oslabiť väzby medzi Európou a USA, nemuseli by na to ísť od bodu nula. Už od čias Gorbačova sa Rusko usilovalo o „novú bezpečnostnú architektúru“ v Európe, ktorá by znížila vplyv NATO a posilnila Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, čo je veľká, ale amorfná skupina ktorá zahŕňa aj Rusko. Táto myšlienka stále žije: Na Mníchovskej konferencii ju spomenul minister zahraničných vecí Sergey Lavrov, volajúc po bližšej ekonomickej a bezpečnostnej spolupráci medzi Európou a Ruskom.

Čína je menej prirodzeným partnerom pre EÚ ako Rusko a to práve kvôli kultúrnym rozdielom. Podľa prieskumu DeutschlandTrend 35 percent Nemcov považuje Rusko za dôveryhodné, 28 percent opýtaných si to myslí o Číne. Tieto vyhliadky sú len pár percentuálnych bodov nad Trumpom.

Spojenectvo medzi EÚ a Ruskom by malo jasné ekonomické a geopolitické výhody.Zdieľajú hranice, Rusko má zdroje a vojenskú silu ktorú Európa potrebuje a mohla by byť použitá na zabezpečenie stability a mieru v Sýrii a Líbyí. Ak by boli Rusi na tej istej strane ako Európa v otázke spoločného plánovania bezpečnosti, vtedy by sa mohli roztopiť aj staré ľady na západnom Balkáne. Ak by NATO stratilo svoju dôležitosť ako dáždnik Európy a táto štafeta by sa presunula na ruskú stranu, vtedy by už Rusko nepotrebovalo zamrznuté konflikty a nárazníkové zóny pôvodného Sovietskeho zväzu. Tieto konflikty by sa jednoducho vyriešili zapojením Európy do procesu.

Bezpečnostná aliancia by bola posilnená silnou spoločnou príťažlivosťou medzi Ruskom a Európou; 9 z 20 najväčších zahraničných spoločností v Rusku sú z EÚ a 10 z 20 najpopulárnejších dovolenkových destinácii Rusov v roku 2018 boli práve krajiny v EÚ. Keď si to tak zrátame, EÚ je najväčším obchodným partnerom Ruska.

V Európe sa rozpráva o spojenectve s Ruskom len v malých bezvýznamných skupinkách, aj teraz keď je vnímanie Spojených štátov naštrbené. Lavrovove slová v Mníchove nepadli na úrodnú pôdu.

Nie je ťažké zistiť prečo je to tak. EÚ a krajiny Európy sú založené na vlastných hodnotách, pravidlách a záujmoch. Aj keď je nejasné, aké hodnoty zastáva Trump a aké pravidlá rešpektuje, je to stále fungujúca demokracia, ktorá nie je závislá na diktátorovi alebo štátnej ideológii, ktorá utláča vlastných občanov. Lídri Európy musia bojovať vo férových voľbách, musia budovať koalície, bojovať na súdoch a bojovať s opozíciou, ktorá sa nedá len tak ľahko umlčať.

Je to pre nich zložite prijať Rusko ako dôveryhodného partnera. Režim, ktorý vedú „bossovia“ a „chlapáci“ je schopný nadviazať medzinárodné vzťahy oproti demokraciám, ale je menšia pravdepodobnosť ich dodržiavania. Túto klasifikáciu vytvorila politická vedkyňa Olga Chyzh z Iowskej Univerzity.

Rusko bolo v 90. rokoch minulého storočia príliš slabé, nebola šanca na adaptáciu európskych hodnôt a pravidiel a štátne inštitúcie boli príliš nestabilné. Zatiaľ čo Medvedev bedákal v Berlíne o bohatšom a silnejšom Rusku, ktoré ale nebolo súčasťou Európskej bezpečnostnej architektúry, krajina sa za ten čas premenila na pevný autoritársky štát s falošnými voľbami, bábkovými sudcami a silnejúcou cenzúrou médii. Putinova agresia voči Ukrajine v roku 2014 len dokazuje toto tvrdenie a vďaka tomu sa upevnilo rozhodnutie lídrov EÚ aby ostali pod dáždnikom Spojených štátov, ktoré výborne plní úlohu udržiavania Ruska na uzde.

Putin, ten ktorý bol odporcom hegemónie Spojených štátov a postavil to ako prioritu zahraničnej politiky sa nepostrelil do nohy len raz, ale dokonca dvakrát. Prvýkrát keď rozpustil Ruské inštitúcie za bieleho dňa a druhýkrát keď zaútočil na Ukrajinu keď sa chcela priblížiť k EÚ. Z týchto dvoch miskalkulácii je tá druhá horšia – začať vojnu neďaleko hraníc EÚ nie je cesta na budovanie spojenectiev a mostov. Ale náklon k autoritárskemu režimu bol zdrojom všetkých problémov, s ktorými sa Rusko doteraz musí pasovať.

Putin prezentoval svoje uťahovanie šróbov ako nevyhnutnosť na záchranu Ruska. Nie je ale pravda, že slobodné voľby, nezávislé súdy a necenzurované médiá spôsobujú rozvrat národov alebo zabraňujú budovaniu vojenskej sily. Putin si zvolil tú ľahšiu cestu, skonsolidovaním osobnej moci a nerešpektovaním demokratických inštitúcii. Bol cynický k vyhláseniam západu o väčšej demokracii v krajine. Vladislav Surkov, jeden z najvyššich Putinových ideológov, nedávno napísal: „Viacpodlažné politické inšitúcie okopírované zo západu sú často považované za z časti rituálne, udržiavané tak, aby sme „boli ako ostatní“, preto aby malé chybyčky našej politickej kultúry neiritovali a nestrašili našich susedov až tak moc.“

V Kremli vnímali, že aj ich Európski partneri vnímajú vec podobne. V dôležitom prejave v Berlíne v roku 2008, vtedajší prezident Medvedev povedal:

„V niektorých prípadoch nám je jednoducho povedané: nebuďte taký tŕňovitý a povrchný v medzinárodných záležitostiach, a pokiaľ ide o vývoj demokracie a ľudské práva, tie sú menej dôležité a privrieme nad tým oko.“

Realita je ale taká, že Kremeľ zle počul hlasy Európanov. Boli ochotní strpieť autoritárske Rusko, ale nikdy by neverili tomu, že by sa vyrovnali Spojeným štátom. Aby túto ambíciu dokázali splniť, Rusko muselo zapracovať na dôveryhodnosti a to by znamenalo vážiť si demokraciu a brať ju vážne.

Demokratické Rusko by nenapadlo Krym alebo odrezalo východ Ukrajiny od zvyšku krajiny. Každopádne, regulérne zmeny lídrov garantujú udržanie a pokračovanie režimu lepšie než vláda autoritárskeho vládcu; je jednoduchšie pre Európu dúfať, že sa Spojené štáty vrátia k normálu po Trumpovi než sa zahrávať s ruskou alternatívou.

Trumpov mandát by poskytol demokratickému Rusku jedinečnú príležitosť dostať sa do európskeho bezpečnostného systému, ktorý nie je naklonený Spojeným štátom. Z pohľadu Európanov je ale zrejmé, že aliancia s Ruskom by Trumpa nie len uzemnila, dokonca by vytvorila podmienky pre budúcich lídrov Spojených štátov na to, aby sa k Európe správali s väčším rešpektom. Ale nedemokratické Rusko je pre Európu na nič. Prinajhoršom je hrozbou, prinajlepšom je nepredvídateľné. Namiesto pomalého budovania Ruska, aby sa viac podobalo Európskemu modelu, Putin šľapol na plyn a otočil to na druhú stranu a tým si uzatvoril cestu k príležitosti, ktorá sa vyskytne raz za život.

Aj keby sa Rusko naklonilo po Putinovi na cestu demokracie, príležitosť vymeniť Spojené štáty ako partnera Európy sa už zrejme nevyskytne. Vtedy si už Európa nájde iné cestičky na to, ako sa vymaniť zo závislosti na Spojených štátoch – alebo padnúť hlbšie do Trumpovských požiadaviek.