fbpx
HLAVNÝ DENNÍK
VÝBER SPRÁV

Jozef Hrabina: Bezpečnostná stratégia Slovenska odzrkadľuje iba servilitu k NATO a Washingtonu

Zverejnený dokument ako návrh bezpečnostnej stratégie Slovenska rozpútal vášnivé diskusie primárne kvôli svojej ostrej polarizácii zahraničnej politiky Slovenska. Keby sme podobnú stratégiu prijali v roku 2010, tak má svoje opodstatnenie z ideologických príčin, no v súčasnosti myslenie predstavené v nej je zastaralé a je dávno dokázané, že je aj mylné.

V skutočnosti sa jedná o ukážkový prierez myslením zahranično-politickej komunity od Washingtonu po Kyjev. Bohužiaľ toto myslenie viedlo našich spojencov ku katastrofám ako Afganistan, Irak, Líbya, Sýria a ku podpore vlády Petra Porošenka na Ukrajine, oslavujúcej nacistických kolaborantov Banderovcov. V myslení tejto komunity absentuje analýza, ktorá je nahrádzaná ideológiou a z nej sa následne tvorí stratégia, ktorá takmer vo väčšine prípadov dopadá katastroficky. Zaujímavý náhľad do myslenia tejto komunity ponúka vo svojej najnovšej knihe profesor z Harvardu Stephen Walt s názvom „The Hell of a Good Intentions: America´s Foreign Policy Elite and the Decline of U.S Primacy“ (voľný preklad- Sakramentsky dobré úmysly: Americká zahranično-politická elita a úpadok prvenstva Ameriky). Už samotný názov knihy hovorí o tom, že Amerike, tak ako zbytku západu sa v zahraničnej politike prestalo dariť.

Popri správne formulovaných a aktualizovaných témach ako terorizmus, migrácia, kybernetická, potravinová, či energetická bezpečnosť je hlavným motívom návrhu vyjadrenie ideovej spolupatričnosti s euro-atlantickým priestorom. Súhlas, chtiac či nechtiac sme členmi EU a NATO a naše strategické dokumenty musia túto formuláciu obsahovať. Formulácie o dôležitosti medzinárodného práva, ako jedného z pilierov našej bezpečnosti sa taktiež dobre čítajú. Tu začína jedna z mnohých ambivalencií návrhu. Vedúce krajiny NATO sa zasadili o eróziu medzinárodného práva a poriadku založeného na ňom, keď umelo vytvorili Kosovo, ignorovali rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN pri invázii do Iraku, či bombardovali Sýriu a Líbyu v rozpore s medzinárodným právom. Medzinárodné právo ako také preto určite nepatrí do slovníka bezpečnosti 21 storočia. Zaujímavým je aj odsúdenie Ruska za anexiu Krymu, na ktorej vykonanie z pohľadu medzinárodného práva vznikol precedens pri vytvorení Kosova. V oboch prípadoch totiž ako jeden z hlavných argumentov na odtrhnutie územia od ich suverénnych vlastníkov slúžila obava o možnosť etnických čistiek.

Občianska vojna na Ukrajine a vplyv Ruska, sú hrozby dominujúce celej stratégii. Zaujímavou je formulácia, ktorá hodnotí, že rozširovanie EU/NATO na východ viedli k zlepšeniu bezpečnostnej situácie v regióne. Keby autori publikácie zapojili nejakú analýzu (nemuseli by ani svoju, mnoho ich amerických kolegov zastáva podobný názor) tak by zistili, že rozširovanie NATO na východ Rusko od počiatku verejne označuje za hrozbu a odvoláva sa na dohodu z konca Studenej vojny, že NATO sa nebude ďalej rozširovať. Taktiež by sa autori publikácie pri použití analýzy zrejme dozvedeli, že to bolo práve rozširovanie NATO smerom na východ spoločne s ignoranciou medzinárodného práva a vypovedaním existujúcich odzbrojovacích zmlúv tvoriacich bezpečnostnú architektúru v regióne, ktoré viedli Rusko k súčasne prebiehajúcej reforme armády, vedúcej k hypermodernému arzenálu, ktorý de facto stojí za oživením vplyvu Ruska v medzinárodných vzťahoch. Pri totálnej antikorektnosti si vypožičiam tézu Johna Mearsheimera profesora z Chicaga, ktorý zašiel ešte ďalej a za vinníka situácie na Ukrajine označil NATO a EU, ktoré prekročili červenú líniu pri organizovaní revolúcie na hraniciach s Ruskom, ktoré podľa neho už nemalo kam cúvnuť. Preto téza o rozširovaní NATO smerom na východ jasne dokazuje absenciu analýzy v návrhu bezpečnostnej stratégie Slovenska.

O tom, že ideologický balast zvíťazil nad kritickým rozumom a analýzou svedčia aj formulácie o spoločnej európskej armáde a zahraničnej politike. Autori publikácie absolútne nezhodnotili reálny stav, kedy sa eurozóna začína na úrovni národných štátov trieštiť. Takéto trieštenie zväzuje ruky pri hľadaní nutného konsenzu vedúceho k tvorbe armády, či ozajstnej zahraničnej politiky. Samozrejme, táto myšlienka sa vylúčiť nedá, no zatiaľ je to skôr predmetom rétoriky Nemecka.

Ak chceme adresovať nové, či rozvíjajúce sa bezpečnostné hrozby, tak je nová doktrína potrebná. Avšak, mala by to byť primárne stratégia vychádzajúca z hodnotenia tej doterajšej a z vecnej analýzy vonkajších, či vnútorných faktorov, miesto použitia propagandistických formulácií z priemerného pamfletu. Nová stratégia tak musí byť naozaj nová a nie reprezentujúca staré, disfunkčné myslenie vo vnútri zahranično-politickej komunity.

SÚVISIACE

Používame cookies aby sme pre vás zabezpečili ten najlepší zážitok z našich webových stránok. OK Viac info