Elitárstvo v parlamente aj mimo neho, dokedy to budeme tolerovať?
11 | 01 | 2019 I Jana Teleki

Nedávna plamenitá reakcia Igora Matoviča k zvyšovaniu platu poslancov sa nejaví širokej verejnosti ako vytĺkanie politického kapitálu. Zamrazenie platu a jeho súčasné uvoľňovanie má ďalekosiahle následky nielen pre samotných poslancov, ale pre širokú spoločenskú vrstvu štátnozamestnaneckej elity. Argumentácia, že takéto horibilné zvyšovanie platov je sociálne nespravodlivé a je vyslovene neetické proti širokej skupine sociálne odkázaných ľudí, dôchodcov, invalidov, ale dokonca aj aktívne zamestnaných ľudí je argumentačne a morálne celkom správne a treba kvitovať Matovičovu snahu na to poukázať. 


Problém má však hlbšie korene. Tí, ktorí si pamätajú začiatky 90-ich rokov vedia, že vážne spoločenské odôvodnenie rozlíšenia platov ústavných činiteľov, ministrov, verejných činiteľov počnúc sudcami a prokurátormi a špičkových funkcionárov polície a vybranej štátnej správy bolo odôvodnené dvoma vážnymi argumentmi . Po prvé, že pre konflikt záujmov títo ľudia v záujme úplnej vyťaženosti pre svoju prácu nemôžu vykonávať žiadny iný druh zárobkovej činnosti a tým si zvyšovať svoje príjmy. Ten druhý argument vychádzal z protikorupčného zabezpečenia týchto profesií, aby bola zachovaná vysoká profesionalita a nestrannosť. Po celé roky sa z času na čas objavovali snahy viazať platy poslancov a politikov ku reálnym mzdám v národnom hospodárstve oveľa ohľaduplnejším spôsobom, ako sa to deje v súčasnosti. V spoločnosti sa vytratil jeden veľmi vážny moment ktorým je zásluhovosť, keďže spoločnosť neoceňuje špičkovú kvalitu práce a mimoriadne výkony odborníkov najmä v lekárskych, učiteľských, vedeckých, ale aj v umeleckých profesiách, a tým sa národu neprezentujú vzory. Miesto toho prezentuje sprofanované hodnoty a vzory politikov, ktorí sa odkláňajú od svojich volebných sľubov, ukazuje ministrov a špičkových úradníkov zapletených do najrôznejších politických škandálov, sudcov, prokurátorov či policajtov, ktorých rozhodovanie a spôsob práce je ďaleko od etických a profesionálnych meradiel , ktoré by mali byť v spoločnosti jedným z pilierov a vzorov pre výkon exekutívy.

Plat poslanca je určujúci pre ministrov, sudcov, štátnych úradníkov. V roku 2011 skupina 35-ich poslancov zo Smeru na čele s Róbertom Madejom presadili , aby funkčný plat sudcu, jeho 13. a 14. plat sa stali nedotknuteľným. Podľa zákona o sudcoch a prisediacich budeme svedkami toho, že podľa §66 a §67 sa zmení aj výpočet platu sudcu. A tak napríklad sudcovia Najvyššieho súdu a špeciálneho súdu si polepšia ešte viac ako poslanci, pretože ich plat sa rovná 1,3 násobku platu poslanca a teda táto spoločenská elita by mala základný plat 6.500 €. Podobne si prilepšia samozrejme všetci sudcovia súdov nižšieho stupňa, ktorých mzda začína na úrovni 3,5 tis. €, nehovoriac o rôznych príplatkoch a iných výhodách, ktoré z citovaného zákona pre nich vyplývajú. Len mimochodom. Majú samozrejmý nárok aj na zdravotnú starostlivosť, za ktorú ale štát platí len minimálne odvody ako zamestnávateľ a ich reálny príjem nie je základom pre primerané odvodové povinnosti.

Podľa kompetenčných zákonov sa platy ministrov, štátnych tajomníkov a ostatných vedúcich pracovníkov v štátnoslužobnom pomere na rôznych inštitúciách riadených štátom priamo alebo cez ministerstvá, prejdú taktiež valorizáciou. A nie malou.

Pozorovali sme škandály, keď štátnozamestnanecká elita bez ostychu a zdravého rozumu, korupčným spôsobom rozdáva nielen fondy, príspevky, ale aj zákazky s lukratívnymi ničím neodôvodnenými odmenami právnickým firmám, cateringovým spoločnostiam a nespočetne iným organizáciám s takou úžasnou drzosťou, že nikomu sa ani obočie neskriví, keď je  tým skonfrontovaný pred kamerami. Spomeňme si na pol miliardový škandál s Plavčanom a iba 30 miliónovým výsmechom slušným a kredibilným vedeckým autoritám, ktoré naposledy rozfrckala ministerka Lubyová nejakým tieňovým spoločnostiam, ktoré od vedeckej praxe majú poriadne ďaleko.

Aký bol zmysel vytvárať štátnu elitu, ak nikdy žiadna právno-hmotná zodpovednosť voči nikomu nebola vyvodená? Alebo keď bola vyvodená, tak symbolicky. Ak sa lepšie rozhliadneme, tak zistíme, že naozaj tu existuje určitá elita s vyššími príjmami. A nie sú to iba podnikatelia, ale v poslednej dobe aj lekári, špičkoví informatici, experti na rôzne oblasti, ale aj športovci či umelci. Nikoho nenapadne závidieť Hossovi, Šatanovi, Saganovi, Cibulkovej a spochybňovať, že si nezaslúžia ocenenie svojho dlhoročne vydretého úsila, ktoré ich doviedli k mimoriadnym výsledkom.

Myslím, že ani špičkovému chirurgovi, ortopédovi alebo inému špecialistovi nikto nezávidí, ak si založí špecializované súkromné pracovisko, či kliniku, zaťaží sa celoživotným úverom a odvádza vo svojom odbore špičkovú prácu. Podobne sú na tom mnohí advokáti, úspešní spisovatelia, muzikanti. To znamená, že naša spoločnosť nemá problém s hodnotami a so vzormi. Naša spoločnosť má problém s ľuďmi, ktorí podávajú veľmi priemernú prácu, dokonca niektorí do zamestnania ani nechodia, sú ohodnocovaní vysokými platmi, pritom ešte stíhajú si prizarobiť pre seba, pre svoju rodinu, alebo po skončení funkčného obdobia sa im pred a za menom objavia rôzne akademické tituly a začínajú robiť okamžite mimoriadne úspešný a výnosný biznis.

Preto v tomto kontexte treba celoživotné menovanie sudcov a ich ohodnotenie chápať ako jeden z priamych následkov, ktoré súvisia s platmi poslancov, ktorých funkčné obdobie je len 4 roky. Moje osobné skúsenosti so súdnou mocou a so sudcami sú prevažne negatívne, ale napriek tomu musím povedať, že som videla aj príkladne vedené súdne procesy s mimoriadne kvalitným vyhodnotením, ktoré môžeme prezentovať aj európskym kolegom. Môže spomenúť judikáty, ktorými sa súdy riadia pri ochrane spotrebiteľov proti šmejdom, úžerníckym úrokom či praktikám finančných spoločností a hlavne vcelku rýchlymi a účinnými konaniami pri porušovaní pracovnoprávnych vzťahov a ochrany záujmov rodín a maloletých detí. Oveľa horšie je to s ostatnými občianskymi a obchodnými spormi, ich kvalitou, priebehom a kvalitou v konaní sudcov. Ako inak vysvetliť, že viac než 60% účastníkov konania je nespokojných s prácou týchto súdov, pritom vždy jedna strana vyhráva a druhá prehráva, a preto aspoň víťazná strana by mala byť spokojná. Nie je to len polovičnými zákonmi, ktoré sa zrodili a rodia, spomeniem už len Žitňanskou začatý zákon o osobnom bankrote a zrušení exekúcii, kde sa síce prezentuje nárast konaní, ale nehovorí sa o administratívnej záťaži a subjektívnych vstupoch Centier právnej pomoci, samotných exekútorov a v konečnom dôsledku aj sudcov. Stačí urobiť zákon jednoznačný a priamo v ňom ukotviť taxatívne podmienky, ktoré súd preskúma a rozhodne.

Zlé zákony robia zlých sudcov. Zlé zákony sa robia v parlamente a zodpovedajú z nich poslanci. Aj keby sme poslancom dali desaťnásobné platy, nepomohlo by to kvalite ich práce, lebo tá musí vychádzať z osobných predpokladov, ktoré má alebo nemá poslanec na prácu v parlamente. Preto si myslím, že je namieste vyjadrenie Borisa Kollára, že tieto platy nie sú obrazom zásluh, kvality a množstva práce toho ktorého poslanca a odmeňovanie by malo byť viac sofistikované a odvodené od kvality, výsledku a množstva práce, ktorú poslanec odvedie, tak ako to je aj v bežnom živote.

Zatvárať poslancov do zlatej klietky s vysokými platmi má za následok lavínový efekt pre celý rad štátnopracovných pomerov a funkcií a nevedie k osobnej zodpovednosti za správne a poctivo vykonanú prácu bez korupcie, elitárstva, rodinkárstva a papalášskych manierov. Preto neobstojí žiadny návrh , ani dôvod na paušálne zvyšovanie platov a spôsobenie domino efektu s nárastom miezd, ktorý musíme zaplatiť všetci a bez toho, aby ktokoľvek bol za túto mzdu braný riadne na zodpovednosť.