Do tohto, o pár hodín končiaceho sa roku sme mnohí vstupovali s veľkými nádejami. Celospoločenská eufória sa nieslo pod značkou “ZMENA”.

Zmena nastala, ale po 365 dňoch sa javí iba ako zmena k výrazne horšiemu. Svet zaskočila pandémia a novú vládu zas moc. Pandémiu musíme nechať vedcom, aj keď to viacerí naši súčasní exponenti prekvapivo nadobudnutej moci nepripúšťajú. Ako občania však máme právo a - úprimne - aj povinnosť vyjadriť sa k tomu, ako sa našich nádejí na zmenu zmocnila nová mocenská garnitúra.

Štart bol, uznajme, ťažký, prepriahanie sa udialo už v krízovom čase. Ak odhliadneme od niektorých “trnavských špecifík”, vtedy ešte bola opodstatnená nádej. Vláda sa okamžite pustila do riešenia toho najdôležitejšieho, ochrany zdravia a životov občanov. Pracovala s tým, čo mala a veľa toho naozaj nemala.



Aj preto jej nečinnosť v poslednom štvrťroku priam šokuje, hoci by bolo namieste iné, také celkom írečité a prosté slovo - prepytujem - “nasiera”. “Trnavské” špecifiká prerástli v pandémiu kultu osobnosti, nedotklivosti, v pripúšťanie jedinej možnej pravdy, v likvidáciu oponentov, utápanie sa v malicherných egoistických sporoch.

Slávna fotografia členov vlády na schodoch pred jej budovou so vztýčenými palcami zostala. Volič však má po desiatich mesiacoch pocit, že to vlastne palce neboli, ale že to boli ukazováky, vztýčené do nádejí nás, občanov Slovenskej republiky.

Desať mesiacov vlády, v tom sú aj dva prázdninové, keď naša moc premrhala všetko čo sa dalo a dokonca nám na svadobných fotografiách predsedu vlády demonštratívne ukazovala, ako ignorovať protipandemické opatrenia.

Prišla jeseň, keď sa najskôr nič nedialo, potom udrela Matovičova jadrová bomba, udialo sa Krajniakove Slovenské národne povstanie, aby  napokon celé “vylodenie v Normandii” skončilo nárastom infikovaných, lebo akosi si nikto nevšimol, že sme uprostred druhej vlny.



Hľadá sa vinník neúspechu, zaznievalo z premiérových tlačoviek rovno aj s obvinením - “to Sulík”. Premiérova osobná nenávisť či skôr závisť voči predsedovi koaličnej strany a podpredsedovi vlády sa tak patologicky rozrástla, že štát sa ocitol v totálnom chaose. Predseda vlády prestal riešiť pandémiu (ak by v tom pokračoval niekto iný, tak by sa to dalo považovať za šťastie z neba), začal nariaďovať hlavnému hygienikovi, aby ten začal nariaďovať výnimky z opatrení, až ich tu máme toľko, že prakticky žiadne reálne účinné protipandemické opatrenie v súčasnosti neexistuje.

V politických stranách, aj v koaličných, sa urýchlene začala pripravovať kampaň k predčasným voľbám, pád moci je evidentný a nezastaviteľný. Chápe to aj predseda ešte predvčerom najsilnejšej, no vesmírnym tempom upadajúcej strany či hnutia a sedí už iba bez pohnutia.

Ako v dňoch, keď umrel Stalin. Všetci sa báli čo len vziať to na vedomie, nieto ešte riešiť čo s vodcom samotným. Minister zdravotníctva niekde potichu šepoce, aby občania boli rozumní, ale tak ticho, aby to nebodal nezačul jeho stranícky šéf. Lebo - kult osobnosti. A minister zdravia sa mu nemá čo miešať do jeho geniálnych riešení.



Vedci, lekári, odborníci, všetci lomcujú spiacou Ruženkou na úrade vlády, aby sa, preboha, zobudila a začala niečo konať. Pred nitrianskou nemocnicou stojí chladiarenský kamión. Pred ďalšie ich budú v týchto dňoch pristavovať.

Mal to byť rok zmeny, nastala však zmena k horšiemu. Od zlej vlády k vláde nijakej, rozpadajúcej sa na malomocenstvo. Fyzicky i duševne.

Vážení čitatelia, ak sa vraciame do politického európskeho stredoveku, zásobte sa chinínom. Počas záchvatov malomocenstva je to doteraz jediný naozaj účinný liek.

Vláda nám v závere roka ukázala, že buď nie je schopná riešiť našu ochranu, alebo je v tomto smere úplne neschopná. A to aj napriek tomu, že z platných zákonov a ústavy si už dávno urobila trhací kalendár, ak nie - ešte horšie - hygienický papier na úplne iný účel.

Želať si šťastie v roku 2021 je preto nanajvýš aktuálne! Budeme ho v obrovských dávkach potrebovať už od zajtra.