Komentár Jakuba Palowskeho (defence24.pl)
Nemecko a Francúzsko, dva štáty Európskej únie, ktoré udávajú tón európskej obrannej a bezpečnostnej politiky, sa dohadujú o jej podobe. Kameňom sváru je, do akej miery sa zapojiť do kolektívnej obrany v rámci NATO, ktorá sa vyvinula v spolupráci s USA, pre čo sa rozhodne Berlín a do akej miery sa zamerať na „strategickú autonómiu“, ktorá sa chápe ako nedostatok koordinácie alebo dokonca v určitých situáciách aj ako konkurencia z USA.
Už dlho sa vie, že Nemecko a Francúzsko majú rozdielne vízie európskej obrannej a bezpečnostnej politiky. Nachádzajú sa fyzicky v rôznych vzdialenostiach k strednej a východnej Európe a spoliehajú sa na americký atómový dáždnik. Berlín má iné priority ako Paríž. Má celé spektrum možností vrátane zastrašovania (prinajmenšom za cenu použitia konvenčného potenciálu). Paríž sa zase zameriava na hlbokú angažovanosť v Afrike a rozvoj vlastnej technologickej základne nezávislej na Američanoch.
Tento francúzsko-nemecký spor stále prebieha v „tieni“ spoločných projektov vyzbrojovania realizovaných oboma krajinami, ako je napríklad tankový program novej generácie MGCS alebo budúci útočný stroj FCAS. V poslednej dobe sa však vyskytlo niekoľko príznakov zhoršenia vzťahov. To však môže súvisieť so súčasnou politickou situáciou - predovšetkým v Nemecku, pretože parlamentné voľby sa tam budú konať budúci rok. Neexistuje vnútronemecká dohoda o smerovaní spolupráce v rámci NATO a Paríž sa to môže pokúsiť využiť.
Francúzsky prezident Emanuel Macron nedávno poskytol rozhovor pre Le Grand Continent, v ktorom definoval svoju víziu európskej politiky. Odkázal tam okrem iného práve na otázky obrany a bezpečnosti. K otázke o „strategickej autonómii“ pre Európu uviedol: „Napriek tomu som si istý jednou vecou: nie sme Spojené štáty americké. (...) Aká je naša susedská politika s Afrikou, s Blízkym východom a s Ruskom, to nie je susedskou politikou pre Spojené štáty americké. Je preto neprijateľné, aby na tom naša medzinárodná politika závisela alebo sa ňou riadila. “
Macron teda požaduje implementáciu politiky nezávislej od USA. Stojí za zmienku, že francúzsky prezident dal na prvé miesto Afriku, potom Blízky východ a potom hovoril o Rusku. Toto je dobrá ilustrácia priorít, ktoré si Francúzsko stanovilo Jeho prístup k Moskve sa líši od postoja krajín na východe viac ako nemecký, alebo prinajmenšom prístup frakcie kancelárky Angely Merkelovej. Macron priamo odkazuje na rozdiely oproti Berlínu.
Úprimne povedané, otázka znie: povedie zmena v administratíve USA k demobilizácii Európanov? Rozhodne nesúhlasím napríklad s výňatkom zo stanoviska v Politico, ktoré podpísal nemecký minister obrany. Verím, že ide o nesprávny výklad histórie. Našťastie si to kancelárka nemyslí, ak tomu dobre rozumiem.
Šéfka nemeckého ministerstva obrany Annegret Kramp-Karrenbauer napísala v časopise Politico článok, v ktorom uviedla argumenty na podporu rozvoja transatlantických väzieb, ako aj na účasť Nemecka v programe „zdieľania jadra“, v rámci ktorého sú rozmiestnené prvky amerických jadrových zbraní (bomby a nosiče B61) na území spojencov.
Posledná zmienka je dôležitá, pretože Nemecko čelí potrebe výmeny strojov Tornado používaných na tento účel, proti čomu sa však stavia značný počet politikov v Berlíne (najmä z ľavicových strán). Nemecký minister obrany otvorene uviedol: „Ilúzie o európskej strategickej autonómii sa musia skončiť. Európania nebudú schopní nahradiť kľúčovú úlohu Ameriky v oblasti bezpečnosti. “
A práve na tento fragment sa Macron pravdepodobne upriamil, pretože „strategická autonómia“ Európy je koncepciou, ktorú dlhodobo presadzuje Francúzsko. Prezident zaútočil na nemeckú ministerku obrany dosť tvrdo. Uviedol, že jej nadriadená - kancelárka Angela Merkelová - tento názor nezdieľa.
Niekoľko dní pred zverejnením rozhovoru samotná Merkelová pri príležitosti blahoželania Joeovi Bidenovi povedala: „Amerika je a zostane naším najdôležitejším spojencom, ale očakáva od nás - a je to tak - vyvíjať väčšie úsilie pre našu vlastnú bezpečnosť a brániť našu vieru v svet “. Ako píše Deutsche Welle, oznámila tiež, že Nemecko sa bude viac podieľať na kolektívnej bezpečnosti. Vzťah kancelárky k transatlantickej spolupráci je preto jasný.
Nemecká ministerka obrany, ktorú si Macron akosi vyvolil za cieľ svojich argumentov, zopakovala svoje tézy na prednáške uskutočnenej v utorok 17. novembra na univerzite Bundeswehru v Hamburgu. Nota bene, táto univerzita nesie meno po Helmutovi Schmidtovi - politikovi z SPD, ktorý sa ako minister obrany rozhodol založiť univerzitu a potom ako kancelár podporoval rozmiestnenie rakiet Pershing II a Gryphon v Európe, čo viedlo k pádu jeho vlády. Samotné nasadenie Pershingov však malo zásadný význam, aby prinútilo ZSSR stiahnuť rakety stredného doletu a v roku 1987 podpísať zmluvu INF, ktorú Rusko pred niekoľkými rokmi porušilo.
Ministerka obrany počas prednášky uviedla, že USA boli a zostávajú najdôležitejším spojencom v oblasti obrany a bezpečnostnej politiky. "Bez amerických jadrových a konvenčných kapacít sa Nemecko a Európa nemôžu ochrániť, to sú trpké fakty, “uviedla. Kramp-Karrenbauer zdôraznila, že aby Európa mohla zostať dôveryhodným spojencom, musí zvýšiť svoj príspevok k bezpečnostnému systému, prevziať väčšiu zodpovednosť znížením zaťaženia USA a v tomto bode sa zhodla s Macronom.
Je teda zrejmé, že hoci sa Francúzsko chce dištancovať od transatlantických štruktúr (očividne nevynímajúc spoluprácu, ktorá slúži jeho národným záujmom), Nemecko považuje spoluprácu s USA a v rámci NATO za pilier svojej bezpečnosti. Rozdiel medzi Parížom a Berlínom v oblasti zahraničnej a bezpečnostnej politiky nie je žiadnou novinkou. Existujú však minimálne dva faktory, vďaka ktorým mohla byť táto diskusia zmysluplná.
Prvým je výsledkom parlamentných volieb v USA. Po víťazstve Joa Bidena si priaznivci transatlantickej spolupráce vydýchli, pretože nový prezident bude určite vyžadovať väčšie zapojenie Európanov. Je považovaný za podporovateľa spolupráce s Európou v rámci NATO. Aj v okolí Bidena sú predovšetkým priaznivci atlantických štruktúr, ako to nedávno uviedol bývalý veliteľ ozbrojených síl NATO a USA v Európe generál Curtis Scaparotti. Nová administratíva bude navyše fungovať konvenčnejším spôsobom, čo pripraví pôdu pre úzku spoluprácu s Európanmi v „klasických“ štruktúrach, ku ktorým bol Donald Trump často skeptický.
Počas nedávnej prednášky nemecká ministerka obrany navrhla, aby Európania spoločne ponúkli Bidenovej administratíve „New Deal“ súvisiaci s transatlantickou spoluprácou v oblasti obrany. Podľa jej názoru by v oblasti bezpečnostnej a obrannej politiky Spolkovej republiky mala obsahovať tri prvky: zvýšiť dôveryhodnosť obranných schopností a výdavkov počas a po pandémii koronavírusu, uznať úlohu Nemecka v systéme spoločného využívania jadrových zbraní a prijať s USA spoločný program týkajúci sa Číny, ktorý je „v našom záujme“.
Paradoxne je však prinajmenšom väčšina z týchto problémov predmetom sporu v nemeckej vnútornej politike. Nie je žiadnym tajomstvom, že sociálni demokrati a zelení sú skeptickí k výraznému zvýšeniu výdavkov na obranu a k udržaniu účasti Berlína v systéme jadrového odstrašovania NATO, ktoré si v nasledujúcich rokoch bude vyžadovať modernizáciu lietadiel (ministerstvo obrany odporučilo nákup lietadla F / A-18, ktorý sa stal terčom kritiky).
Druhým faktorom, ktorý by sa mal brať do úvahy, sú budúcoročné parlamentné voľby v Nemecku. Súčasní koaliční partneri CDU / CSU (SPD) a potenciálne budúci (Zelení) sa líšia od kresťanských demokratov v názoroch na otázky týkajúce sa zahraničnej a bezpečnostnej politiky.
Parlamentná frakcia SPD zverejnila koncepciu vytvorenia vojenskej zložky formovanej a podriadenej európskym inštitúciám - Komisii a parlamentu - bez účasti na rozhodovacom procese národných štátov. Takéto myšlienky, aj keď formálne neodporujú účasti na systéme kolektívnej obrany NATO, presmerujú debatu o obrannej a bezpečnostnej politike z budovania skutočných kapacít do iných oblastí.
Dá sa predpokladať, že Macron dúfa, že nemecké politické strany postavené proti transatlantickej spolupráci budú dostatočne silné na to, aby blokovali iniciatívy kresťanských demokratov. V Nemecku zohráva parlament veľmi dôležitú úlohu v rozhodovacom procese. Takže aj keď nevznikne ľavicová koalícia SPD, Zelení a Die Linke, čo je stále možné, koaliční partneri strany, z ktorej súčasný kancelár pochádza, môžu blokovať iniciatívy na posilnenie transatlantickej spolupráce.
Je ľahké predpokladať, že niektorí nemeckí politici by uprednostnili - so súhlasom mnohých voličov - únik z témy jadrového zastrašovania alebo výdavkov na obranu. Takýto „útek“ by bol možný, ak by sa napríklad rozhodlo o posilnení obrannej spolupráce v rámci EÚ výmenou za politické vyhlásenie Francúzska o zahrnutí členských štátov (alebo úzkej spolupráce s Parížom) do ich vlastného systému obrany. To by samozrejme znížilo úroveň schopnosti NATO reagovať na hrozby ruských jadrových zbraní. To však nemusí predstavovať problém pre predstaviteľov SPD alebo ľavice, pretože najviac sú ohrozené krajiny, ktoré sú fyzicky najbližšie k Rusku.
Je potrebné pamätať na to, že Nemecko a Francúzsko majú objektívne odlišné vnímanie bezpečnostných hrozieb. Francúzsko má celé spektrum spôsobilostí konať nezávisle, vrátane jadrového zastrašovania alebo použitia vlastných lietadlových lodí, jadrových ponoriek a lietadiel AWACS. Na druhej strane sa Nemecko prirodzene spolieha viac na spojencov, vrátane USA. Práve v Spolkovej republike je umiestnených najviac amerických vojakov v Európe.
Francúzsko, ako uviedol Macron, sa prirodzene zameriava predovšetkým na operácie v Afrike a na Blízkom východe. Angažuje sa tam aj Nemecko, hoci sa určite viac zaujíma o hrozbu, ktorú predstavuje Rusko. Čiastočne kvôli uskutočňovaným politikám a čiastočne kvôli situácii oboch krajín. Susediace s Poľskom, ktoré je zase na vonkajšej hranici Severoatlantickej aliancie, sa Nemecko nachádza v oblasti potenciálneho konfliktu na východnom krídle viac ako Francúzsko.
Či v Európe zvíťazí „atlantická“ alebo „autonómna“ možnosť, je otvorená otázka. Samozrejme existujú - s najväčšou pravdepodobnosťou - prieniky. Je potrebné pripomenúť, že mnoho krajín EÚ je stále za vojenskú spoluprácu s USA a dokonca za jej rozšírenie. Medzi príklady patria nielen krajiny ako Poľsko, Rumunsko a pobaltské štáty, ale aj Švédsko, ktoré nie je členom NATO, ktoré však čoraz viac spolupracuje s Američanmi. Symbolom toho je nedávne cvičenie, pri ktorom námorné, vzdušné a špeciálne sily oboch krajín spolupracovali tak, že sa pripravovali na útoky na ciele hlboko na nepriateľskom území. Na druhej strane podpora spolupráce s USA nevylučuje užšiu spoluprácu v rámci európskych štruktúr aj priamo s Francúzskom, ako je to napríklad v Estónsku,
Spor o budúcnosť európskej obrannej a bezpečnostnej politiky má dôsledky aj pre Poľsko. Z pohľadu Poľskej republiky by bolo určite prospešné pokračovať v účasti USA, ale aj štátov kontinentu (nielen tých na vonkajších hraniciach NATO a EÚ) na spoločnej obrane v rámci NATO. To by samozrejme nemalo vylučovať prijímanie opatrení v rámci EÚ, najmä preto, že môžu priniesť konkrétne výhody priamo (priemyselná spolupráca) alebo nepriamo, pretože prostredníctvom prítomnosti poľskej armády v kľúčových oblastiach pre ďalších spojencov môže Varšava rátať s lepším pochopením najdôležitejších otázok z pohľadu Poľska. Mali by sme sa však určite držať diskusie o európskej obrane a usilovať o ňu.
