„Majdan bol politický Černobyľ,“ hovorí žena, ktorá sa zaoberá otázkami politických väzňov
05 | 03 | 2019 I REDAKCIA
Pred piatimi rokmi sa týždeň medzi 18. a 23. februárom stal najkrvavejšiou časťou revolúcie. Na kyjevskom Námestí nezávislosti, známom aj ako majdan, Ukrajinci pokračovali v novembrových protestoch, ktoré reagovali na odmietnutie Asociačnej dohody s Európskou úniou prezidentom Viktorom Janukovyčom. Už 18. februára vyšlo na námestie vyše 20-tisíc ľudí, ktorí začali pochodovať smerom k parlamentu. V nasledujúcich dňoch sa protesty zmenili na násilné.

Minister vnútra Vitalij Zacharčenko 20. februára podpísal dekrét, ktorým povolil polícii a špeciálnym jednotkám Berkut používať proti demonštrantom ostrú muníciu.

Protesty si vyžiadali 107 obetí, z toho 13 na strane polície a vyše tisíc zranených. Koncom týždňa, 22. februára, schválil ukrajinský parlament zosadenie prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý utiekol na východ Ukrajiny a následne do Ruska.

Päť rokov od streľby na Majdane. Svoj uhol pohľadu pre Mladú frontu Dnes  na vtedajšie udalosti i dnešnú situáciu na Ukrajine ponúka Jelena Bondarenko.

Krvavé zrážky v centre Kyjeva mali desiatky obetí. Jelena Bondarenko bola vtedy poslankyňou parlamentu. „Majdan bol politický Čemobyľ,“ hovori žena, ktorá riadi nezávislé Centrum slobody slova a zaoberá sa otázkami politických väzňov.

Aké spomienky máte na deň, keď sa na Majdane začalo strieľať?

Hrozné. Bola som vo vládnej štvrti, asi sto metrov od miest, kde sa strieľalo. Hovorila som práve s nemeckými novinármi. Najprv sme netušili, čo sa deje. Nastal zmätok, chaos medzi policajtmi, ktorí nemali rozkaz, čo robiť Potom sa objavili autobusy a velitelia do nich policajtov nakladali a odvážali ich preč. Chceli svojich ľudí chrániť, v tej chvíli už bolo niekoľko policajtov mŕtvych. To, že sa strieľalo aj do demonštrantov, som sa dozvedela až na druhý deň ráno z televízie.

Veríte, že budú tieto tragické udalosti niekedy riadne vyšetrené?

Určite nie za súčasného režimu.

Prečo?

Pretože ich vyšetrujú presne tí ľudia, ktorí z nich najviac ťažili. Sú to cynici. Tvária sa, že vyšetrujú smrť demonštrantov, ale nikto nevyšetruje smrť policajtov. Pritom sa v uplynulých piatich rokoch objavilo hneď niekoľko výpovedí rôznych ozbrojencov, ktorí priznali, že na Majdane zabíjali policistov. Jedním nich je napríklad Jurij Bubenčik Dodnes chodí po slobode.

Nemôžem uveriť tomu, že by sa niekto priznal k niekoľkým vraždám policajtov a štátne zložky by to ignorovali.

Na Ukrajine to je možné. Majdan bol politický Černobyľ. A vzápätí po streľbe sa odohral ďalší zločin parlamentu. Tým bolo prijatie zákona o amnestii, ktorý organizátori prevratu pretlačili hneď druhý deň za použitia tvrdého zastrašovanie poslancov. Sami seba tak naveky zbavili zodpovednosti za desiatky zločinov, vrátane tých najhorších. Omilostili sa zo zločinov ako štátny prevrat, nezákonné uchopenie moci, vraždy, mučenia, lúpeže, okupácie štátnych budov a inštitúcií, únosy a
nelegálne zadržiavanie ľudí – a v desiatkach ďalších paragrafov.

V tom čase ste bola poslankyňou. Hlasovala ste pre ten zákon?

Nie. Strašne som sa bála, tak ako nikdy v živote. Vyhrážali sa mi smrťou, vyhrážali sa mi, že pozabíjajú moje deti, nedokážete si vôbec predstaviť, aký brutálny to bol nátlak Ale nezdvihla som pre neho ruku.

Kto dal podľa vás rozkaz k streľbe?

Neviem. Najskôr by sme museli poznať pravdu o tom, kto všetko skutočne strieľal. Tých ľudí nepoznáme a poznať ani nebudeme, zvlášť nie tých, ktorí strieľali z budov, ktoré boli preukázateľne pod kontrolou majdanských povstalcov, teda predovšetkým z budovy konzervatória a z hotela Ukrajina. Ako je asi objektívne vyšetrovaná totožnosť týchto strelcov, keď napríklad v hoteli Ukrajina velil aktivistom súčasný predseda parlamentu? Bol to skrátka brutálny štátny prevrat. Ale viem, že na západ od Ukrajiny nie je toto slovo v médiách a v politických kruhoch populárne.

Ako si to vysvetľujete?

Jednoducho. Západné štruktúry zohrali v tomto prevrate veľmi zlú rolu. Schválili ho a napomáhali mu. Už pred streľbou na Majdan sa to aktivistom vymykalo z rúk. Po streľbe organizátori prevratu sami seba bleskovo amnestovali a bola prijatá dohoda medzi vládou a opozíciou, ktorú garantovali traja významní západní politici, Poliak, Francúz a Nemec (ministri zahraničných vecí Poľska Radoslaw Sikorski, Francúzsko Laurent Fabius a Nemecka Frank Steinmeier, pozn red.). Tí dali garancie prezidentovi Janukovyčovi, že dohoda bude dodržaná, ak on bude súhlasiť s predčasnými voľbami. Janukovyč súhlasil. Lenže strojcovia prevratu dohodu od samého začiatku ignorovali a Európska únia to tolerovala. Akonáhle Janukovyč zistil, že táto Úniou zaručená dohoda je obyčajným zdrapom papiera, snažil sa dovolať všetkým zmieneným garantom aj ďalším európskym politikom. Nikto mu nevzal telefón. Potom sa pochopiteľne začal báť o život. Ďalej už to všetci poznáme – na východe Ukrajiny a na Kryme protiústavný prevrat neuznali. Podrazy na Janukovyča, streľba aj následný amnestovací zákon ich vydesili. Okamžite nastupujúca nová moc začala hneď robiť ďalšie hrubé chyby a tak vyvolala občiansku vojnu.

Pre slobodu prejavu a informácie na Ukrajine. Bola ste autorkou dvoch zákonov o slobode slova a slobodnom prístupe k informáciám. Teraz vediete Centrum pre slobodu slova. Aká je teraz podľa vás sloboda slova na Ukrajine?

Prakticky žiadna neexistuje.

Ale vaše zákony stále platia, na ich základe dodnes pracujú ukrajinskí novinári.

Formálne áno, ale inak sa všetko zmenilo. Bolo zabitých asi desať novinárov. Najvýznamnejší boli Oleg Buzina a Pavel Šeremeď. Tieto vraždy nikto nikdy nevyšetril. Ďalší novinári sú uväznení. Opozičné redakcie médií, ktoré sú nepohodlné súčasnej štátnej moci, sú blokované, zakazované, rabované, vypálené, novinári unášaní, mlátení … Vieme o čiernych zoznamoch nepohodlných novinárov, médií, účtov na sociálnych sieťach, ale aj kníh, filmov, hudby.

Kto tie čierne zoznamy vytvára?

Politické oddelenie SBU (hlavná ukrajinská bezpečnostná služba – civilná kontrarozviedka, pozn. red). Sleduje všetkých aktívnych a odvážnych ľudí, politikov, blogerov, novinárov. Od CIA má najmodernejšie vybavenie a je tiež Američanmi vyškolená v nových spôsoboch monitoringu občanov. Avšak servery, na ktorých zhromažďuje všetky informácie, vrátane informácií z odposluchov, sú umiestnené v Spojených štátoch. Vidím, že sa tvárite neveriacky, ale u nás sa s tým nikto netají, verejne o tom hovoril sám šéf SBU Vasyl Hrycák Takže my teraz nemáme žiadne štátne tajomstvo, všetko zdieľame s Američanmi. Vedenie Ukrajiny sa zrieklo štátnej suverenity.

Komunikujete o zavraždených a väznených novinároch so západnými organizáciami?

Väčšina z nich hrá mŕtvych chrobákov.Len Amnesty International a OBSE občas reagujú. Pred dvoma rokmi bolo na Ukrajine tiež objavených trinásť tajných väzníc, kde sú väznení odporcovia súčasného režimu. Všetci nelegálne; oficiálne boli vyhlásení za nezvestných.

Zakrátko sa budú konať na Ukrajine voľby. Najskôr prezidentské, potom aj parlamentné. Máte šancu to zmeniť.

Myslíte? Áno, diktátor Porošenko viedol krajine tak hrozne, že má malé šance na znovuzvolenie. Ale obávam sa, aby nevyprovokoval nejaký incident, nenastolil situácii, kedy by mohol vyhlásiť výnimočný stav a použiť armádu.

Diktátor? Zvyčajne sa diktátori nevystavujú slobodným a demokratickým voľbám.

A kto vám povedal, že tie predchádzajúce voľby boli slobodné? A tie súčasné tiež nebudú slobodné. Už teraz prebieha kampaň v úplne nerovných podmienkach. Hovorila som už o zabíjaní, zastrašovaní novinárov, rabovaní a vypaľovaní redakcií. Tiež opoziční politickí kandidáti sú opakovane napádaní, bití, polievaní kyselinou. Všetky veľké médiá kontroluje štátna moc. Bolo vytvorené ministerstvo propagandy, oficiálne sa pochopiteľne volá ministerstvo informácií. To rozhoduje o tom, ktoré médiá sú zlé a ktorá dobré, komu zoberú licencií. Toto ministerstvo vedie kmotor prezidenta Porošenko. A členovia volebnej komisie sú výsmechom demokracie. Dve tretiny z nich sú osobne závislí na Porošenkovi. V ústrednej komisii nie je jediný zástupca opozície. Šéfka komisie pani Slipačuková je osobné priateľkou prezidenta Porošenka, ktorá ho navštevuje na jeho chate. Viete si niečo také len vzdialene predstaviť v Česku? Štát určuje už aj to, v akého Boha máme veriť. Naša pravoslávna cirkev je prenasledovaná. Mám niekedy dojem, že to Porošenko robí zámerne.

Zámerne?

Aby ľudí rozhašteril, rozkolísal situáciu. Ľudia mu zatiaľ ale odolávajú, aj keď im prikazuje, do akého kostola majú chodiť, akú vieru vyznávať. Na Ukrajine máme 12 000 farnosti pod moskovským patriarchátom. Iba 300 z nich štátna moc násilím a hrozbami donútila, aby prešli pod novú cirkev. Ale nátlak sa stupňuje. Navyše sa to deje za životnej situácie, ktorá sa dá označiť snáď úplne vo všetkých smeroch za strašnú.

Napríklad?

Je toho veľa, takže len náhodne: otrasný prepad životnej úrovne. Plyn zdražel o 1200 percent. Elektrina o 1000 percent, voda tiež o 1000 percent. Potraviny, napríklad zelenina o 500 percent. Hrivna devalvovala viac ako trojnásobne. Rast platov samozrejme tomuto nárastu cien vôbec nezodpovedá. Školstvo a zdravotníctvo sa doslova rozpadá. Máme najvyššiu nezamestnanosť od vyhlásenia nezávislosti v roku 1951. A to napriek tomu, že z krajiny utieklo 10 miliónov ľudí, skoro štvrtina obyvateľov.

Takže neveríte, že sa po voľbách situácia zlepší?

Neverím. Viete, aby sa niečo začalo meniť k lepšiemu, musela by Ukrajina získať späť suverenitu vo svojich rozhodnutiach. Teraz sú ukrajinskí politici len púhymi bábkami v rukách Spojených štátov a Medzinárodného menového fondu. Separatistické nálady posilňujú v Zakarpatsku, Odese, Charkove…

Čo by bolo ideálnym riešením?

Keby sa politické elity za pomoci medzinárodných štruktúr dohodli na nejakom voľnom, federatívnom usporiadaní. Potom by sa to najhoršie, teda rozpad a rastúca nenávisť, mohlo zastaviť. Bola by šanca aj reintegrovať Donbas. A vo vzdialenejšej budúcnosti by sa snáď mohlo podariť aj užšie kooperovať s Krymom. Ale to je hodne fantastická varianta.

Prečo fantastická?

Pretože Rusi nezobrali Krym Ukrajincom, ale Američanom. Keby nedošlo k anexii Krymu zo strany Ruska, už by sa tam budovala americká vojenská základňa alebo základňa síl NATO. Viete o tom, že v Mikolajevskej oblasti v meste Očakov už sa nová americká základňa buduje? Nenechajte si nahovoriť, že Američanom bolo ľúto Ukrajincov, že prišli o Krym. Kdeže. Američania sa hnevajú len preto, že ich Rusi predbehli.

Posledná otázka. Pán Porošenko udelil výhody vojnových veteránov príslušníkom Banderovej skupiny. Čo tomu hovoríte?

Toto Porošenkove ​​rozhodnutie je otrasné najmä v tom, že veteráni druhej svetovej vojny, ktorí bojovali proti Hitlerovi, boli postavení na rovnakú úroveň s tými, ktorí bojovali za Hitlera. Prebieha veľké očisťovanie kolaborantov s nacizmom. Podľa štátnej moci nebola žiadna hanba byť dozorcom v koncentračnom tábore. Nebola žiadna hanba byť popravcom v čatách, ktoré strieľali Židov. Presne týchto ľudí režim ospravedlnil a bude im ešte navyše vyplácať veteránsky dôchodok. Je to len krok od toho, aby režim vyhlásil, že nacizmus bol v poriadku a Hitler chcel pre Ukrajinu dobro. A možno ešte desivejšie je mlčanie západných krajín. Tie hrajú veľa nebezpečnú hru, keď si z Ukrajiny budujú protiruský projekt.