Komentár Jozefa Legényho: Metropolitný čípok za 500 000 eur bratislavské zápchy nevyrieši
09 | 02 | 2019 I Jozef Legény

Zriadenie Metropolitného inštitútu Bratislava (MiB) je prejavom bezradnosti vedenia Bratislavy. Rozmnožovanie úradníckych miest nie je cestou na riešenie problémov, je to nezmyselné odčerpávanie obmedzených verejných zdrojov.


 
1. apríl - deň vtáctva, dátum založenia MiB a konca nádejí na zmenu v Bratislave

Metropolitný inštitút Bratislava  má začať svoju činnosť 1. apríla. Je to skutočne symbolicky najvhodnejší termín na začatie práce takéhoto inštitútu, s ktorým takisto symbolicky odletí pravdepodobne na sever aj nádej, že Bratislava začne skutočne riešiť svoje problémy. Ako som už naznačil vo svojom vystúpení na mestskom zastupiteľstve, systém riadenia v Bratislave má  čoraz viac čŕt, ktoré nájdete v knihe Parkinsonove zákony od Cyrila N. Parkinsona, britského dôstojníka, spisovateľa a znalca britskej byrokracie. Jedným z jeho zákonov je pravidlo, že každý nadriadený má snahu zvýšiť počet svojich podriadených aby dodal svojmu úradu vážnosť.

Dnes sme svedkami priam explózie viceprimátorov, splnomocnecnov, poradcov a zlatým klincom je MiB. Je ešte ďalšie pravidlo, ktorého som sa vo svojej manažerskej praxi strikne držal na základe poučení od Parkinsona. Nikdy som nezačínal na novom vedúcom mieste tým, že som vymenil sektretárku, nábytok v kancelárii a spravil reorganizáciu. Toto sú manažérske výčiny, ktoré, ako správne poznamenáva Parkinson vždy vedú k tomu, že energiu manažéra vyčerpajú takým spôsobom, že mu nezostanú sily na to, prečo bol na funciu dosadený - na nové myšlienky, postupy práce a presadenie jeho projektu.

Okrem toho je reorganizácia najlepšia cesta ako zlikvidovať tzv. "pamäť inštitúcie" a doslova na niekoľko mesiacov a niekedy aj rokov spomaliť rozhodovacie procesy a zvýšiť ich chybovosť. Ak sa Slovensko dostalo do takého stavu v akom je, je to aj vďaka tomu, že po každých voľbách začíname odznova.

Projektom primátora mala byť lepšia Bratislava. Primátor má funkčné obdobie cca 1440 dní, cca 90 dní od zvolenia, teda po vyčerpaní cca 6% času nemáme zatiaľ k dispozícii žiadny reálny počin, ktorý by priniesol okamžité zlepšenie situácie alebo by znamenal začatie znižovania nákladov a vytváranie potrebných úspor pre nové projekty.

Keďže sledujúc aktuálne dianie v Bratislave mi chodí po rozume aj Zvonodrozdovo Gabriela Chevaliera, nevdojak sa mi MiB asocioval s čípkom. Mám však pocit, že miesto úľavy mestu skôr prinesie nielen zápchy na cestách ale aj v procesoch riadenia mesta a MiB v prenesenom slova zmysle bude skôr tou stavbou verejného záchodu, ktorá tak rozdelila Zvonodrozdovo.

 
Je správne obetovať dodatočne viac ako 500 000 EUR ročne na novú inštitúciu, ktorej hodnotu za peniaze nepoznáme?

Dnes aj najväčší nadšenci a stúpenci teórií o schopnosti centrálnych bánk a bankového systému udržiavať neustály hospodársky rast musia priznať, že kríza je za dverami.

To znamená mimo iného aj prepad príjmov samospráv. Imperatívom doby má byť teda uvážlivé míňanie verejných zdrojov a optimalizácia.

V Bratislave, ktorá žije na dlh a musí si na investície požičiavať sa MsZ rozhodlo, že obetuje ročne viac ako 500 000 EUR (v skutočnosti to však bude viac, lebo nevieme, kde bude sídliť a koľko to bude stáť) na fungovanie inštitúcie, ktorej pridanú hodnotu pre mesto nik riadne nevyčíslil, teda nevieme, či bude reálnym prínosom. Treba povedať, že iba dvaja poslanci premenili svoje oprávnené pochybnosti na jedno hlasovanie proti a jedno zdržanie sa. Ostatní, aj keď niektorí pochybovali, hlasovali za.

Bude zaujímavé, ako sa budú tí čo súhlasili so zriadením MiB rozhodovať pri schvaľovaní rozpočtu, čo v rozpočte Bratislavy bude tým obetným baránkom, ktorého položia na oltár MiB?).

Za tieto peniaze by sa dalo napríklad postaviť 5 náhradných bytov a ušetriť výdavku na kompenzácie pre 5 domácností postihnutých reštitúciami ich bytov. Toto je podľa môjho názoru príklad, ako sa má rozhodovať zodpovedný komunálny politik, ale tento prístup nie je očividne na programe dňa. Takže pre Bratislavčanov bude platiť to, čo sme si niekedy hovorili ako vtipnú odpoveď na otázku: Ako sa dnes máš? Priemerne - horšie ako v minulosti a lepšie ako v budúcnosti.