Náhly rozkaz prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa stiahnuť amerických vojakov zo Sýrie rozpútal búrku protestov vo washingtonskom zahraničnopolitickom establishmente. Tento krok paradoxne kategoricky odmieta ten istý establishment, ktorý presadzuje "éru veľmocenského súperenia".
Ak musia Spojené štáty nasadiť všetku svoju silu proti revizionistickému Rusku a Číne, potom je potrebné zvážiť ústup zo Sýrie, tvrdí analytik
Kerby Davis na National Interest. Napriek tragickému rozmeru tamojšej občianskej vojny zostáva krajina zo zásady strategickou zátočinou, ak experti zároveň diskutujú o potrebe čeliť nepriateľským mocnostiam vo východnej Európe a východnej Ázii.
Existujúca debata o Sýrii nereflektuje skutočnosť, že stávky v zahraničnej politike vzrástli. "Rok 2018 bol rokom návratu k velmocenskému súpereniu," tvrdí analytik. Medzi
, think tankmi aj
silnela myšlienka, že Spojené štáty sa musia sústrediť na zápas s Čínou a Ruskom a tón tejto diskusie je naliehavý.
Komisia pre národno bezpečnostnú stratégiu napríklad tvrdí, že je potrebné aktívne a odhodlané súperenie, pretože USA stoja na prahu porážok a katastrof. Komisia aj mnoho ďalších analýz odporúčajú reagovať skrze navýšenie už tak rekordne vysokých výdavkov do vojenskej oblasti a investícií do nových prostriedkov, vrátane vysoko
pre nasadenie jadrových zbraní.
usudzuje analytik. USA musia zo svojich záväzkov vybrať tie, ktoré posilňujú ich bezpečnosť a vyvažujú nové hrozby.
V amerických ozbrojených silách je napríklad pozorovateľné vyčerpanie a únava zo zapojenia sa do bojov na Blízkom východe,
trpí nedostatočnou údržbou,
si ťažko udržuje bojovú pohotovosť v dôsledku neustálych útokov na ciele vo vzdialených púšťach. Na nezmyselné bezpečnostné projekty boli vyplytvané
zatiaľ čo desaťtisíce armádnych príslušníkov, nehľadiac na tisíce kontraktorov, padli v sérii nekonečných vojen, ktoré iba destabilizovali zasiahnuté regióny.
USA toto zažili vo Vietname, aténske armády pri stenách Syrakúz, Napoleon krvácal v Španielsku až do roku 1814, Briti sa dočkali porážok u Kut-al-Amari a Gallipoli, vymenováva analytik. Podotýka, že Sovietsky zväz a jeho Červená armáda prehrali v Afganistane, čo je ešte dnes relevantné pre Spojené štáty.
V každom z týchto prípadov agresívna mocnosť stratila zo zreteľa širšiu stratégiu a vo výsledku sa stala zraniteľnejšou voči dôležitejším hrozbám. Napriek historickým lekciám a nákladom na sedemnásť rokov vojen v Afganistane, Iraku a Sýrii mnoho zvučných hlasov v Spojených štátoch súbežne obhajuje
a zároveň nabáda na pokračovanie v
Americký zahraničnopolitický establishment si nedokáže uvedomiť napätie medzi neustálou vojnou a destabilizačnými dopadmi veľmocenskej rivality, čo ukazuje nedostatok jeho predstavivosti a pozornosti. Prehnané záväzky Spojených štátov voči sýrskemu, zo strategického hľadiska nepríliš dôležitému konfliktu by iba naštrbilo snahu sústrediť sa na prebiehajúcu transformáciu medzinárodných vzťahov.
Analytici a experti znepokojení volaním po veľmocenskom súperení s Čínou a Ruskom musia podľa Davisa zvoliť, do akej bitky sa USA pustia, pretože krajina nedokáže súbežne naplniť výzvy ku plnému zničeniu Islamského štátu, zvrhnutiu režimu vo Venezuele, odstránenie Assada, denuklearizáciu KĽDR a prípravu k pretekom v jadrovom zbrojení s dvoma masívnymi armádami na oboch stranách Euroázie.
